Sloboda NIE JE samozrejmosť





Keď som v marci stála pred ľuďmi v mojom rodnom meste a rozprávala im o potrebe slobody a demokracie, strachu, ktorý mám(e) a nemali by sme mať, verila som v zmenu. Prešlo sedem mesiacov a okrem pár tichých radostných výkrikov do tmy, kedy sa niečo pohlo k lepšiemu, prevláda stále utópia zo súčasnosti, aj z budúcnosti krajiny, v ktorej žijeme. 





Keď som vtedy hovorila do mikrofónu so soplom v nose, bola som ešte viac - menej Bratislavčanka. Hovorila som o budúcnosti našej krajiny, ale aj tej svojej. Hovorila som o slobode slova, potrebe slobodných volieb, o rodine aj potrebe a strachu priviesť dieťa do spoločnosti v stave, v akom sa nachádza. Odvtedy sa zmenilo či nezmenilo mnoho. Ja som si naozaj založila rodinu, vrátila sa na rodnú hrudu a po siedmych mesiacoch idem opäť stáť na námestie so soplom v nose. 
Ale v spoločnosti sa to tiež pohlo. Vo väzení sedí niekoľko tých, ktorí môžu za to, že ľudia vtedy začiatkom roka 2018 vyšli do ulíc. Ale sú to tí správni? Kiežby. 
Máme za sebou voľby a ich pre niekoho potešivé, pre iných naopak, výsledky. A máme na konte aj mnoho nových, nechutných, šokujúcich správ, ktoré obehli nielen našu krajinu. 

Ale na tieto správy treba poukazovať, povstať a vyjadriť nesúhlas. Tak slobodne a v mieri, ako vtedy, 17. novembra '89, kedy na námestiach stáli za nás naši rodičia a starí rodičia. Ja preto tento piatok na protestoch budem opäť. A v sobotu sa poďakujem staršej generácii za to, že svoj život si žijem v (relatívnej) slobode. A zároveň ich poprosím, aby nezanevreli, kašľali na iróniu, nabrali silu a za tú slobodu bojovali opäť. 



Pripájam sem svoj prejav, ktorý si  23. marca mohli vypočuť Považskobystričania. Jeho text je v mnohom možno už neaktuálny, no predsa v niečom stále nadčasový:


Keď sa to stalo, keď pred mesiacom zavraždili Jána a Martinu, boli sme s frajerom na Srí Lanke. Takmer úplne iný svet. A riešili sme úplne iné veci. Dozvedeli sme sa to správou od mojej mamy. Bála sa. A potom, keď sme sa vrátili, prešla som niekoľkými rozhovormi s mojimi babkami, ktoré mi so slzami v očiach prízvukovali: Veronička, len dávaj si pozor, veď ty tiež také všelijaké veci robíš… 


Moja odpoveď bola vtedy jasná: Neboj, babi, mňa sa to netýka. Ja nemám takú prácu. Ja robím len obyčajné rozhovory s “obyčajnými” ľuďmi. Žiadna investigatíva. 

Volám sa Veronika Pilátová a som žurnalista. Oveľa radšej to však volám, že píšem, fotím a rozprávam sa s ľuďmi. Nikdy som sa necítila byť ohrozená. A potom som si spomenula na jeden, v porovnaní s tým, čo sa momentálne v našej krajine deje, zanedbateľný príbeh. Raz, mesiac pred tým, ako by som mala 23, ma vyhodili z jedného nemenovaného nočného podniku v našom meste po tom, čo som sa zastala kamarátky. A kamaráta zbili po tom, ako sa zastal nás. Mne sa to nepáčilo a napísala som verejnú kritiku na ten podnik. Ten blog na SMEčku je vám niektorým možno známy, no príbeh, čo sa dialo potom, už asi nie. 

Zakázali mi vstup do tejto Mony. Preto, že som vyjadrila nesúhlas so správaním SBSkarov a s celkovou atmosférou podniku. Nahlas. Verejne. Vyhrážali sa mi právnikmi a pán SBS-kár - ktorého meno som v článku nemenovala, poškodením svojho mena a urážke na cti. To osočovanie na sociálnych sieťach bolo vtedy tak výrazné, až som sa chvíľu bála chodiť sama v noci po meste. Po našom malom meste, kde máme pocit, že sa nám nemôže nič stať. No text som doteraz nestiahla. 

Bolo to pred štyrmi rokmi, ale možno tam pri vstupe doteraz visí moja fotka. Za to, že som vyjadrila nesúhlas. Za to, že som využila svoje právo - slobodu slova. 

Je to možno len hlúpy príbeh dievčaťa spred pár rokov, ktoré sa síce rado bavilo, ale záležalo mu aj na tom, ako sa tu v meste ľudia majú a akej kultúry sa im dostáva. Na tom, aká je naša spoločnosť. Nechcelo sa mi len ticho prizerať. 

A o také niečo išlo aj Jánovi. A mnohým ďalším ľuďom, ktorí sa postavia zabehnutému systému v našej krajine. O to ide aj vám, ktorí tu teraz už štvrtýkrát stojíte napriek tomu, že doma máte svoje rýchle životy, svoje problémy a mohli ste si povedať, že “Mňa sa to netýka”. 

Keď ma organizátori pozvali rečniť minulý týždeň, odpovedala som, že nie som kompetentná. Nevyznám sa do politiky a bohužiaľ, ako tisícky mladých, radšej od nej dávam ruky preč. Možno už na školách robia chybu, keď nám namiesto poučiek a ťažkých delení nekážu radšej čítať knižky, eseje a pozerať správy. Dnes sa však niečo zmenilo. Cestujem vo vlaku a počujem mladých, ako sa rozprávajú o zložení parlamentu. Sedím na obede, každý deň iní ľudia okolo mňa a stále rovnaká téma. Riešim to ja, rieši to moja mladšia sestra, riešia to vaši rodičia a naši starí rodičia.


Žijeme v tejto krajine a využívame právo hovoriť. A možno prvýkrát za svoju krátku históriu, odkedy som schopná ju vnímať, som hrdá. Som hrdá občianka tejto krajiny, pretože moji spoluobčania už ďalej nezostávajú ticho. 

Už viac nemávnu rukou, že nepôjdu voliť. „Šak tam neni koho.“ Máte pravdu, nie je. Ale už roky nie je a my sme sa len ticho prizerali tomu, čo sa za našimi chrbtami ticho robilo a úsmevmi politikov skrývalo. Teraz máme šancu to zmeniť. A ja vidím, že to nie je márne. 

Ale vždy je ľahšie bojovať kolektívne ako byť v tom sám. Jano s Martinou sa už o svoje životy báť nemusia. Vďaka nim, a schválne hovorím VĎAKA, sa teraz bojíme my všetci a ja im za to chcem tam hore poďakovať. Za ich odvahu, ktorá by nám mala byť príkladom. 

Ale ja už sa nechcem báť. Chcem žiť v krajine, v ktorej budem stáť nohami pevne na zemi. V krajine, v ktorej sa nebudem báť vyjadriť svoj názor. Do ktorej bezpečne raz prinesiem dieťa, o ktoré bude dobre postarané tak, aby mohlo predstavovať ďalšiu, silnú generáciu. Chcem žiť čestne a chcem, aby sme tak žili všetci. Žime čestne a vyjadrujme nesúhlas s opakom. Nebojme sa veľkých svalov či veľkých rečí. Pretože čím nás nebojácnych bude viac, tým menší budú tí, ktorí sú teraz zdanlivo mocnejší. 

Jeden americký abolicionista Wendell Phillips raz povedal, že „cenou za slobodu je večná ostražitosť. A mannu ľudskej slobody musíme zbierať každý deň, inak zhnije.“

A dovolím si na záver citovať ešte jedného, rovnako dôležitého človeka. Býva v lesíku pri Dunaji s výhľadom na bratislavský hrad. Volá sa Marek a je bezdomovec. Stretla som ho pred pár dňami vďaka článku o ľuĎoch bez domova, na ktorom som pracovala. Vypálili mu stan, no on sa nevzdal a postavil si svoj domov znovu o kúsok ďalej. Nebolo to prvýkrát. Povedal mi, a vo mne tie slová rezonujú dodnes: „Peklo by ma chcelo pohltiť, ale nemá na to právo.“

Nebojme sa ani my ohňa a bojujme za svoje demokratické práva!



***Foto: Michal Zahornacký

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za milé úprimné slová. ❤