Už je to rok. 365 dní, odkedy sa dvaja ľudia, ktorí spolu doposiaľ strávili len málo času, (ne)poznali sa až tak príliš a teda by sa mohlo zdať, že nápad je to prinajmenšom bláznivý, vybrali na výlet. A nie hocijaký. 750 kilometrov a 8 hodín jazdy autom vzdialený. Cez celé Poľsko, durchom durch, až tam hore, na pobrežie Baltského mora, do mesta, ktoré si zamilovali, a ono ich.
Dvaja zaľúbenci a Gdaňsk. Nevadí, že cez pol zeme, nevadí, že len tak, na krátko.
Dvaja zaľúbenci a Gdaňsk. Nevadí, že cez pol zeme, nevadí, že len tak, na krátko.
A vtedy, na tých čistých plážach, obmývaných jesenným morom, okrikovaných čajkami, sme sa definitívne zaľúbili. Jeden do druhého, druhý do prvého, do seba, a aj ak sme už vtedy vedeli, že spolu tvoríme niečo silné a magické, tak tam sa to všetko len upevnilo.
A prsteň vystrúhaný z gaštana to spečatil.
A je to rok, odkedy sme absolvovali tú cestu, a odvtedy ich boli ďalšie desiatky, zažili sme to, čo mnohí nezažijú možno za celý život, a precestovali sme toľko, čo mnohí ne…
To je to, čo nás spája.
To je to, prečo nám neprekáža hnať sa stovky kilometrov alebo sa len prechádzať rodným mestom. Nezáleží kde, ale stále na cestách. Kočovníci.
Spolu.
A preto až teraz dávam spomienku na ten čarovný Sever. A púšťam si popri tom tento playlist, ktorý nás sprevádza na našich cestách necestách.
A teraz, keď spätne pozerám na tie spomienkové fotografie spred roka, zdá sa mi, že sme boli strašne mladí a škaredí a že sme si odvtedy prežili pol života. Smejem sa. Lebo to najkrajšie nás spoločne ešte len čaká.
Ľúbim ťa, manžel.
PS: mnoho z tých obrázkov fotil práve Roman. Lebo to bolo prvýkrát, čo chytil moje aparáty a viac ich nepustil. A ja na našich cestách preto viac oddychujem, kým on sa stará o plnenie rodinných albumov. Tak je to. ❤
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Ďakujem za milé úprimné slová. ❤