Mliečny bar otvorený

Som tehotná. Och, ako bulvárne to znie! Asi tak, ako reakcie niektorých ľudí, keď sa to dozvedali. Dnes mám chuť byť ironická. Ale zdržím sa a pozývam k longreadu plného myšlienok, prežívania a emócií. Lebo už deväť mesiacov si nosím príručnú batožinu a s mojim teraz už manželom zažívame niečo nové - pocit vzrušenia, radosti a očakávania toho, čo príde, keď sa plod rozhodne definitívne dozrieť a odpadnúť. Tak riekla moja sestrička u gynekologičky. A mnohí majú pocit, že tých deväť mesiacov skrývam a tajím. Lebo nemám ultrazvukov plný instagram, rastúce brucho nikam centimeter po centimetri nezaznamenávam a svoje hormóny si krotím po svojom, sama v sebe. 

Nuž ale človek je tvor zvedavý a teda svoje súkromné zápisky som sa rozhodla zverejniť.

Tak teda pohodlne sa usaďte, mliečny bar je otvorený!

Nedeľa, 29. apríl 2018, 23:14

Pár hodín po tom, ako Roman odišiel z bratislavského bytu do púchovského a zostala som sama, s myšlienkami, ktoré je potrebné zachytiť

Nič sa nedeje pre nič a všetko sa deje pre niečo. Túto vetu som povedala raz, po ťažkom rozchode. Veľa ma naučil. Aj rozchod aj to, čo tomu predchádzalo. 

Aj vďaka tomu mám teraz Romana, človeka, ktorý je bez akéhokoľvek pátosu a klišé pre mňa ČLOVEKOM s obrovským srdcom, kamarátom, frajerom (update: manželom), boxovacím vrecom aj rukavicou, oporou aj poradcom, je pre mňa všetkým tým, čím partner byť má. 

No najmä - je otcom môjho dieťaťa.

Veď hovorím, nič sa nedeje pre nič a … a život za život. Povráva sa. Poznám desiatky príbehov, ako zomrel jeden člen rodiny a vystriedal ho ďalší. Náš dedko bol vždy vnímaný ako ten, ktorý nás všetkých prežije. Že má tuhý koreň. Na sesternicinej svadbe dal svoj posledný bašavel, s KAŽDÝM sa osobne rozlúčil, spokojne odišiel so ženou svojho života domov, ráno stihol posledné raňajky a pri obliekaní do kostola zomrel. Len tak, v obľúbenom kresle obývačky domu, kde som trávila každé jedny prázdniny. 

Na tej svadbe noc predtým sa nás s Romanom všetci pýtali, kedy to už bude. Kedy aj my prispejeme ďalším členom do našej veľkej rodziny. Tri dni na to, pomedzi trúchlenie, slzy a úsmevné spomienky na dzedúcha na nás smerovali podpichačné reči o tom, že som tá, ktorá má najbližšie priniesť potomka. Že som na rade. S Romanom sme sa smiali a hlavou nám išli myšlienky - raz, raz to určite príde. A hneď za tým milión plánov vo víre myšlienok, ktoré musia byť skôr, než…

Lenže ja som mala presne v tomto období, v deň deduškovej smrti, dostať menštruáciu. Nechodila a pripisovala som to stresu zo straty člena rodiny. Lenže ona nechodila už dosť dlho aj na môj (nieprílišpravidelný) cyklus. 

Do toho vypadávanie vlasov - “to je asi normálne, veď je jar”. Akési čudné fyzické stavy podobné nevoľnosti bez grcania a octový uhorkový šalát, ktorý neznášam, objednaný k obedu. Ubolené prsia - “veď mi len meškajú, to preto”, plačlivá nálada - zomrel dedko, nebudem sa predsa smiať, nafúknuté brucho - “už som hovorila, veď mi len meškajú”, prespané popoludnia - “to je tou jarnou únavou, ktorú síce nemávam, ale teraz je to iné, lebo je tropická jar, ktorá prišla tak náhle”, a do toho ženská intuícia a tichý podvedomý hlas: Človek za človeka, život za život... 

Medzitým som akosi každý deň sedela po práci s kamošmi na pive, lebo veď Bratislava je malá a vždy niekoho stretneš, leto začalo a ja hovorím babám na deke v tráve v parku, že som asi tehotná a oni, že Verona buď, veď ty budeš super mama! A to sú tie barličky, ktoré posmelia, a potom tie rána, keď čakáš červený fľak a kiežby bol aj na celý matrac, teraz to nevadí, teraz to naozaj vôbec nevadí...

Keď som už čakala príliš dlho a všetky tieto faktory vyššie sa už zdali divné aj v mojej popierajúcej hlave, kúpili sme test. Môj prvý v živote, no fakt. S Romanom sme si spravili výlet (nebudem predsa ocikávať test niekde na záchode na pumpe), boli sme na obhliadke priestorov v Modre, kde som mala ísť fotiť svadbu (Lenka a Daniel, pozdravujeme), prechádzali sme sa ožívajúcimi vinicami, až som si jeden sympatický vinič vybrala, čupla si a - dve čiarky.

Samozrejme tomu predchádzalo to, že sa Romanovi pokazil mobil, keď zapol stopky a tak sme nevedeli, kedy prebehnú tri minúty čakania a potom ešte handrkovanie o to, kto sa pozrie prvý, ale podstatné je jedno -

 DVE ČIARKY.

Dve čiarky, znamenajúce niečo vo mne, čiarky, čo menia životy, čiarky, za ktorými je veľa otáznikov, preglgovaní a nezodpovedaných otázok.

No, buďme úprimní, neboli to tie “vydreté” dve čiarky, ktorým predchádzalo snaženie a veľa stresu, či áno či nie, nohy smerujúce do stropu po každom sexe, nekonečné počítanie plodných dní, a ešte nekonečne viac ocikaných testov ukazujúcich čiarku len jednu. My sme ešte to malé, čo vo mne rastie, plánovane neplánovali. A popravde, my naozaj ani nevieme, kedy sa to stalo. 

Ten malý človek vo mne je malý zázrak. Zázrak, ktorý prišiel namiesto nášho dzedka, lebo to tak sám dzedko zariadil. Chápete, človek za človeka. 

Áno, boli slzy, bolo búchanie si dlaňou o čelo, že sme predsa chceli ísť ešte na milión expedícií, aspoň takých, akou bola Srí Lanka, a že to ešte nemalo prísť, lebo sme si ešte chvíľu mali žiť naše egoistické slobodné životy len vo dvojici, a je to celé zle, lebo ja som živnostník a som ním len krátko a neplatím si sociálku a pre tento štát som hovno a nedostanem ani materskú, a v robote mi chceli zdvihnúť plat a okrem toho som sa chcela venovať viac fotografii a ísť ešte so svojim bývalým ateliérom na workshop a opiť sa, a chodiť celé leto na pivo a Aperol, a ísť s babami na babskú jazdu a veď ja stále žijem v Bratislave a ty si v Púchove a čo budeme robiť, sme úplne stratení a takto to byť nemalo a…

A deň a pol po tomto maratóne (bože, veď ja som raz chcela ísť aj na maratón!) zodpovedania si nezodpovedaných otázok som si našla medzi nohami kliešťa (z toho cikania na test vo vysokej tráve pod modranským viničom - pre tých, ktorí nečítajú s porozumením) a začala som sa smiať. 

A keď si to ten malý zázrak raz bude čítať, tak vedz, že ja som tvoja mama. A nech mi akokoľvek bude hrabať na prašinu, tak ma prosím len uzemni. 

Lebo všetko sa deje pre niečo a nič sa nedej pre nič. 

A ešte jedno je moje obľúbené: Nič, čo žije, nežije samo a len pre seba. (william blake)

________________________________

Niekedy v lete, neviem presne deň, ani mesiac

“Kedy to už konečne povieš svetu?” Pýtajú sa ma kamošky a ja mykám plecom, že to tak akosi necítim. Dávať na známosť…

Zdieľať každý ultrazvuk, každú zmenu, každý pocit, fotiť si dlane zopäté do srdiečka na rastúcom bruchu a postovať to na instagram s prislúchajúcim týždňom? Veď je to celé také krehké a kto vie, čo sa môže stať. 

Tie riadky vyššie písané koncom apríla som písala v čase, keď to malé bolo ešte také veľmi malé, že sme ho volali Morský koník. Keď to na mne ešte vôbec nebolo vidieť a už vôbec to nebolo cítiť. Keď som si prechádzala prijatím, že budem mama. MY sme si ním prechádzali. Lebo budeme rodičia. Spolu. Odvtedy ubehlo už pár chvíľ, Morského koníka nosím so sebou deň čo deň, úplne automaticky, už to je na mne aj vidieť a už je ho aj kvalitne cítiť.

Vtedy, keď mi test pod modranským viničom ukázal dve paličky, okrem toho, že mi pred očami prebehol celý život, som si myslela, že sa ďalšie ráno nafúknem a budem hneď obrovská. Chápete, ako postavička v Simsovi, ktorá sa po sexe 3x otočí na päte, narastie jej brucho a 3 dni na to rodí. Ale nie, príroda to vymyslela v prospech budúcej matky a tak chvíľu s nie príliš veľkými fyzickými zmenami to ona môže spracovať sama v sebe a po malých dávkach dať vedieť aj okoliu. 

Medzi mojim vnútorným podozrením či som alebo nie som a ozajstným potvrdením tehotenstva u gynekológa prešli dva mesiace. Smiešne, viem. Medzičasom sme sa stihli zasnúbiť, Roman sa postaral o tie najkrajšie dobrodružné zásnuby v Alpách, kedy ma trepal horami dolami, aby našiel miesto, ktoré bude TO miesto. A keď som si tam kdesi konečne ľahla na lavičku vyčerpaná, prišla kdesi spoza rohu prosba: “Veronka, môžeš ísť sem, prosím ťa?”

“Ježiš, čo zas chce?” hovorím si.

A potom, keď sa to naozaj potvrdilo a Morský koník vstúpil do našich egoistických životov, boli sme opäť trošku egoisticky nešťastní. “Och, to malé mi to prekazilo. Veď si teraz budú ľudia myslieť, že sa berieme len preto, že si tehotná…” hovoril Roman a ja som ticho súhlasila. Alebo som to možno hovorila ja…

________________________________________

Piatok, 19. októbra 2018, 14:50 

Sediac pokojne v kaviarni, pozorujúc mamu so štvorročným dieťaťom, usmievajúc sa 

Tak sme sa vzali. A o tom, aké to bolo, niekedy nabudúce.

sfotil miluvaný brat kamarát Peter Lančarič

Vzali sa a vzdali hlúpych myšlienok, že nás ľudia budú hádzať do škatulky “šmyklo sa im a tak sa berú”. Ale nám sa nešmyklo. Teda… prakticky áno. Ale ten, kto verí na zázraky, prikloní sa k mojej viere. Jeden odišiel, druhý prišiel. 

A ten môj dzedúch, to bol teda zázrak. 

Ďakujeme ti za tento dar, dzedko. Lebo aj keď som pri pohľade na tie dve čiarky očuraného tehotenského testu ronila hrošie slzy, sme tí najšťastnejší budúci rodičia na svete. Rodičia, chápete? Väčšinou si myslím, že ma už nič neprekvapí, že som úplne vyrovnaná a stotožnená s rolou mama, ale niekedy sa pozastavím a hovorím si: Vau. Ja budem mama?

No ale späť k dedkovi. Spomínate si na tie slová, ktoré nám povedal pár hodín predtým, ako zomrel? Že sa máme ľúbiť. A mať veľa detí, a keď sa nebudeme poslúchať, tak si máme bášic.

Tak ja teda sľubujem, že sa ľúbime. Že sme sa vzali z lásky a nie preto, že nosím so sebou príručnú batožinu. Že budeme žiť v láske a s pokorou a pochopením jeden pre druhého (a druhý pre tretieho a tretí pre prvého). Že budeme rodina. 

_________________

Pondelok (neviem, ktorý pondelok to bol, ale zrejme niektorý novembrový)

Z Morského koníka sa časom stal iný, oveľa väčší tvor. Momentálne má vraj veľkosť šteniatka. Alebo tekvice. Alebo krabice od bomboniéry, ak chcete. Tak hovorí aplikácia. Ja to totiž veľmi nehrotím. S tým malým veľkým pasažierom v mojom bruchu sme sa naučili spolu žiť. Bez zbytočných okolkov a rozptylov. Robiť spolu úplne všetko. Prirodzene, keďže ho zatiaľ nemôžem odložiť. Že áno?

Ale aj metaforicky. Pretože i keď si prehnane nesledujem váhu, nestravujem sa inak, moje tehotenstvo je jedna báseň (prajem každej žene), nezvraciam, neobmedzujem sa v NIČOM, chodím cvičiť, aj na túry, aj na bicykli som ešte donedávna jazdila a jediným mojim tehotenským problémom naďalej zostáva to, že neoblečiem už žiadne vysoké Levisky a pupok mi trčí cez tričko, každý deň je s ním radosťou.

Už nemám wtf momenty, že budem mama. Pretože to malé vo mne sa pripomína do dňa toľkokrát, mrvením a buchnátmi a štikútkou, že len hlúpa by som si to neuvedomila. A žiť 31 týždňov vo dvojici, to je dosť času na uvedomenie si. Stotožnenie sa. Tešenia sa. A žitia s tou najväčšou láskou, akú len môže žena (a jej muž, pokiaľ majú budúce mladé rodiny také šťastie) cítiť. Každý jeden deň, každú stotinu sekundy, podvedome viem, že tam je a naberá sily, aby mohlo na Vianoce prísť bojovať na tento svet. 

_________________________

Bonus: tehotenské mobilové zápisky 

chyby, preklepy a iné samozrejmou súčasťou

Niekedy v máji

Ak predtým bolo nakupovanie so mnou katastrofa, tak teraz si ľudia strihajú, len aby nemuseli ísť. Kým v jednej minúte mám chuť na jahody a tresku, v druhej sa mi z toho dvíha žalúdok a vykladám ich z košíka.

Ale negrciavam. Negrciavam a klopem si asi tak stokrát na čelo, drevo a všetky iné povestné materiály. Lebo to bol môj najväčší životný postrach. Čakať 9 mesiacov a vygrcať sa z podoby. Ale trvalo mi dosť dlho pochopiť, že musím jesť, často. Aby som predišla nevoľnosti, ktorá je spôsobená klesaním hladiny cukru. 

24. máj 2018

Niekedy sa cítim, akoby som v bruchu nič nemala. Ráno sa zobúdzam a brucho prepadnuté ako v tie dni, kedy ma to tešilo. Že akože vau, som chudá! No teraz ma to vždy vydesí. Kde si, kam si sa schovalo?

A inokedy ho mám také, akoby som sa veľa najedla. Je zvláštne to pozorovať, no neprejde deň, aby som ho nepohladkala. Deň bez pohľadu do zrkadla. Nosím so sebou malý náklad, ktorý rastie ako tie gumové zvieratká, ked ich vhodíš do vody. 

28. máj 

Dieťa už má ruky, má aj nohy, veľkú hlavu a ešte väčšie brucho. V mojom bruchu robí kotrmelce, takže ho doktorka nevie poriadne zmerať. Hovorí, že je väčšie, ako sa patrí na 11. týždeň. Možno sa zmýlila v termíne pôrodu. Nevadí, aspoň budem na Vianoce doma. ♥️

Je to malý človek a ja v ten večer počujem biť jeho srdce. 

.... schudla som niekoľko kíl, ale malé rastie, dobre je!

Niekedy v apríli

Dobrá rada pre všetky ženy: aj keď už tušíte, že AJ ona, nikdy, ale že NIKDY nenaliehajte na vašu kamarátku/kolegyňu/sesternicu/čertadiabla. Verte, že to čoskoro prezradí aj sama. Keď to trošku spracuje. Lebo či už je to plánované či nie - je to bomba. 

Tak to nechajte pekne na ňu. ;) 

5. júna

Spadla som z bicykla. 

23. jún, sms

Niekedy v júli, rozhovor ráno po prebudení:

JA: Zlato, mne sa zase snívalo, že si nás opustil. :(

R.: “Mne sa snívalo, že bolo takto dokorán otvorené okno a vošli tu štyri zebry.”

Streda, 1. august

Hugo má už nohy ako ruky a telo také, aby nevyzeralo čudne. “Unormálnil” sa, aj oči má na svojom mieste. 

Už aj viem, že tam je, cítim ho, nie počas ulietaných dní, ale večer, keď si mamka ľahne do postele. Škrabká na stenu brucha zvnútra ako nejaký votrelec. Občas ma to ešte prekvapí, ale už nie tak veľmi. 

Stotožnili sme sa.

Aj Roman sa s ním rozpráva. Niekedy stále nevie, čo má povedať. A má strach. Strach, že dieťa rozpučí, keď mi vylezie raz z brucha, o 4 mesiace.

Obaja sa bojíme. Ale verím, že intuitívne, že to pôjde nejako samo.

Modlím sa za to. A modlím sa za nás. Aby sme stále boli takí, akí sme. Aby sme sa vedeli ľúbiť v dobe, ktorá vraj nepraje dlhodobým vzťahom. A aby nás neživili strachy z toho, čo bude, ale žili tým, čo je. A teraz je to fajn. 🖤

6. august 2018

Včera sa mi na prsiach, od bradaviek dole, pekne súmerne, objavili dve krvavé strie. Myslela som si, že mi začali pukať prsia a chytila som záchvat paniky, že mi to tak zostane už navždy. Ráno to vsetko zmizlo. Bola to otlacena podprsenka. 

🤦🏻‍♀️

Na prelome leta a jesene: 

Pockaj! Ja som si o bábätku nikdy nič neštudoval. Ono to má mäkkú lebku? Aj keď sa to narodí? Za koľko to stvrdne? 

Je 13. september, narástlo mi brucho a ten malý čert má kope zvnútra do vagíny. Je to akože dosť nepríjemné!

11.10.2018

Narástlo mi brucho. Nielen, že mám sama so sebou problém vytočiť zákrutu, odhadovať veľkosť svojho tela, ale ani moje okolie nečaká, že tam vo mne niečo rastie. Neraz som dostala bombu. Len tak. V autobuse, v obchode, na návšteve. Pekne lakťom a rovno do stredu. Chudák Hugo!

Nehovoriac o tom, že neprejdem ulicu bez toho, aby mi niekto nehladel na brucho. A na to vonkoncom nie som zvyknutá, pripravená a už vôbec to nemienim tolerovať. Čo mám v takom prípade robiť? Vyplaziť dotyčnému jazyk? Alebo mu zakývať? Prihovoriť sa?

Dýýchaj, Verona!

23. október
S Romčom sme si zvykli v našej reci občas zadzékať. Az raz Roman hovorí: "Bože, Veronka, uz s tym prestanme. Lebo Hugo sa narodí a povie: Gdze som to?"

Niekedy v novembri

Ten malý marťan je moc vysoko. Natrhlo mi medzirebrové svaly. Tretí trimester už občas nie je taká sranda.


25. november
Odpadla som. V kostole. Zgúľala som sa na zem ako taká hnilá hruška. Púchovčania mali show.

29. november

R.: “Čím jednoduchšie porodiť a bez zbytočného vymýšlania, tým lepšie.”
- A tým akože chceš povedať, že vymýšlam alebo čo?
R.: “Nie. Ale nechcem, aby si sa toho bála. Je to úplne prirodzená, zvieracia vec.”

2. december, 9. mesiac 

Už nech skončí toto obdobie a vyzerám zase ako žena. Teraz som ako topiaci sa snehuliak, ktorému splývajú dve gule do jednej. 😂

3. december
- Aaau, zlato, mňa strašne pichá v brušku.
R.: “Kde? Ideme rodiť? Nie, ešte nemôžeme ísť, ešte nemáme prefotené doklady!”

...

to be continued.