Dzedúch

Keď zomrie blízky človek, akoby sa na chvíľu zastavil svet. Ľudia padajú na kolená a ticho plačú. Je to ticho zdieľané, také, že vlastné myšlienky sa magicky prepletajú s myšlienkami ostatných členov rodiny a vytvárajú akúsi žiariacu bolestivú auru.

Keď zomrie blízky človek, tak to bolí. Každý jedinec sa s tým vysporiadava po svojom, no rodina zostáva spolu. Tá naša je silná. Je to rodina, ktorá ma naučila žiť pokorne a vážiť si seba aj druhého. Rodina, v ktorej je láska automatická, ale úprimná.

V nedeľu ráno, 15. apríla nás opustil deduško. Človek hrdý, ale úprimný. Človek tvrdý, ale obľúbený. Večný humorista, rozprávač vymyslených vtipov zo života, bývalý vodič autobusu a doma gazda.

Mal svoje kozy a mal ich nenormálne rád. Mal ich rád tak veľmi, že keď sa pohneval s babičkou, odišiel ku kozám a posťažoval sa im. Bol rád, ak sme jeho radosť zdieľali s ním, ak sme prejavili záujem. Chcel, aby som ho fotila, keď sme spolu chodievali na pašu, ale nechcel, aby som ho "vešala na internety". Že šak to ludzia nemusia vedzec.

Dedo Tono bol múdry, inteligentný a rázny chlap ako hora. Svoju poslednú noc doslova pretancoval na vnučkinej svadbe. Bol obdivovaný a uznávaný, parketový lev a zabávač. V tú noc sa s každým osobne rozlúčil, a každému adresoval pár slov. Akoby to všetko vedel. Akoby cítil, že tie personalizované úprimné slová sú jeho posledné, že je to posledná šanca zanechať svoj odkaz každému, koho mal rád. Keď prišiel za mnou s Romanom, povedal: “Ak ťa Roman nebude poslúchať, tak mu jednu báš. Ale môže to byť aj naopak! Majce sa radi.” A smial sa tými jeho veselými očkami.

Deduško bol taký, že každý nový frajer či frajerka, koho sme rodzine predstavili (lebo sme veľká rodzina), prešiel prísnou previerkou: “A ty čo, si krescan?” (A znovu tie šibalské oči!) V kaplnke, na ktorú dovidia z okna spálne, spieval hrdo a nahlas s veľkou vážnosťou stáleho miesta druhej lavice. A dokázal viesť nekonečné debaty. A keď niektorého z tých spomínaných frajerov či frajeriek pozval na vyorávanie zemiakov alebo na zabíjačku, to bol znak, že ho prijal do našej veľkej hlučnej rodziny.

Dedko sa s babičkou vtedy nadránom, už 15. apríla, vrátili zo svadby a dedko ešte o druhej v noci obriadil kozy. Potom si išli spokojne ľahnúť. Spoločné raňajky, z čerstvo uvarenej kávy dym, ktorý sa vyparil, kým sa dedko chystal v obývačke do kostola. A nechodil... Babička ho našla v kresle. Jeho obľúbenom kresle, so zastaveným srdiečkom. Zomrel presne tak, ako si to tvrdo vymodlil.

Ale predtým, ešte predtým si stihol dať svoj posledný tanec, životný bašavel.

.

.

.

Prešli necelé dva týždne. Sedím si v parku v hlavnom meste, ktorý agresívne kričí všetkými farbami jari, ktorá vlastne tento rok ani veľmi nebola. Sedím a pozorujem ženu tlačiacu pred sebou invalidný vozík. Sedí v ňom druhá, nie veľmi vnímajúca žena, zrejme jej mama. Mladšia žena nadšene ukazuje tej sediacej zakvitnutý záhon tulipánov, no tá druhá ani nezdvihne zrak.

Rozmýšľam, ako je deduškovi dobre. Lebo náš dedko sa nebál smrti, on sa bál len toho, že na starobu zostane na niekom závislý. A potom ma premkne hnev, že to spravil celé príliš egoisticky. Lebo jemu je dobre, užíva si tú jar života tam hore, no my sa tu akosi nevieme naplno tešiť z toho, že zima je konečne preč.

A potom hnev strieda smútok a ten zase strach. Strach z toho, že už nemám dedka. Že už zostávajú len traja, traja starí rodičia, ktorí sú pre mňa všetkým.

A najradšej by som šla domov. Preč z mesta, preč z Bratislavy, preč ďaleko od všetkého a naspäť k tomu, v čom som vyrastala.

V láske, úprimnej a hlbokej, bez pózy a pretvárok.

Lebo život je taký krátky a nevyspytateľný.

Dzedúch môj, chýbaš a navždy budeš.

Verona.