Fotila som svadbu. Moju prvú. Prvú oficálnu. Prehovoril ma na to spolužiak. Bývalý spolužiak z gympla na stretávke po piatich rokoch. Bolo to viac ako rok pred ich dňom D a čím sa blížil termín, tým som bola nervóznejšia.
2. september 2017
A tak som si teda vyskúšala zodpovednosť. Veľkú. Lebo stáť tam takmer zároveň s farárom a pozerať sa, ako môj dobrý spolužiak Norko hovorí áno, zasnívať sa, usmievať sa ako pripečená, ale vytriezvieť z tých momentov a opäť priložiť oko k hľadáčiku a zachytávať. Zmrazovať momenty lásky, natoľko intenzívnej, že sa rozhodli ju spečatiť v bielych šatách a obleku, pred zrakom svojich najmilších. A tieto momenty budú potom možno visieť niekde v rámikoch ich spoločného bytu.
Aj som plakala s nevestou, aj som sa radovala so ženíchom, prežívala som s ním chvíle, keď stratil príhovor a išiel “naostro”. S ňou som riešila trávu v šatách a roztečený make up.
Spolu sme tancovali aj upratovali ráno obrusy pošpinené radosťou svadobných hostí.
Bolo to ťažké, únavné, ale pekné.
A tu je pár okamihov.
PRÍPRAVY
OBRAD
BAŠAVEL
MLADOMANŽELIA
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Ďakujem za milé úprimné slová. ❤