Čo tu zostane?

Často sa dostávam do diskusie o otázkach súkromia, o hrozbách internetu, o poverách, mýtoch či, ak chcete, hoaxoch (napríklad o deťoch, ktorých fotografie zavesili ich matky online a tie deti ukradli a kto vie, čo sa s nimi stalo). Ešte častejšie sa handrkujem so svojim otcom #zdenopilát (áno, môj oco nemá Facebook ani instagram, ale má vlastný hashtag!), ktorý síce nemá Facebook ani instagram, ale kúpil si motorku a pravidelne sa hľadá vo videách na youtube z motorkárskych zrazov.

Internet je nebezpečný. Vieme. A instastories sa môžu stať závislosťou, tiež vieme. A to, čo je " ešte v norme” a čo už je choré, je tiež na debatu. Dlhú a možno pre niekoho aj bolestnú. Pamätám si, ako som raz v meste stretla Lýdiu a Šimona. Užívala som si cestu z obeda späť do práce, lízala som nanuk, aj som (ja viem, na mňa divné) bola rada, že mi kolegovia odbehli a kráčala som sama, keď som pred Billou na Hviezdoslavovom námestí narazila na nich dvoch. Na pár, o ktorom viem všetko, aj keď sa vlastne takmer nestretávame osobne. Povedala som vtedy Lýdii, že to asi preháňa. Že natáčať hádku v priamom prenose s frajerom, to už je přespríliš. Ona mi na to, tiež lízajúc zmrzlinu, odpovedala, že ona je už raz taká. A je to tak. Lýdia je herečka. A buduje si okolo seba vďaka tomu hype. To, že jej prirástol mobil k dlani a teda vlastne prišla o funkčnú ruku (nech už by ju využívala na čokoľvek), je už druhá vec. Ten hype sa jej darí (v dobrom, NAJLEPŠOM zmysle slova). Odporúčam jej krásne úprimný blog, aj keď sa ešte furt nevydala. 

Ja som ale tiež svojim spôsobom závislák. Baví ma žiť príbehy (často iných) a potom ich zapisovať. Áno, online. Ale na tie príbehy chodím predsa tak, že ich žijem. Nie som na tom až tak zle. Dokážem sa odpútať, vypnúť sa z imaginácie a fungovať v realite. Tam, kde sú farby lesa krásne ako VSCO, ale pritom #nofilter. Kde štebot vtákov si nemusím púšťať zo Spotify prerušovaný reklamou (už pracujem na premium účte, sľúbujem!) ako pracovný podmaz, lebo ani nemám čas ísť do lesa, kde ľudia na trhu sa naozaj handrkujú (aj u nás to vedia, nielen v Taliansku), chodec chodcovi pomáha zbierať nákup z pretrhnutej igelitky, tam, kde bezdomovec ozaj smrdí, ale nevadí, lebo na gitare hrá parádne moju obľúbenú pesničku. Keď som s frajerom, tak mobil takmer nemám pri sebe. Keď som na tých svojich tripoch (a nemyslím tripy ako tripy, ale tripy ako tripy), zásadne ho nepoužívam. Len na komunikáciu s najbližšími, keď podávam pravidelné hlásenie, že žijem, na zapisovanie poznámok a občas na zdieľanie fotografií s príbehom na instagrame. Hovorím tomu komunikačný detox.

Namotala som sa na instantné stories. Na tie príbehy, ktoré vzniknú a odvtedy až do ich zániku zostáva už len 23:59 hod. Sama som im spočiatku nerozumela. Ale okrem srandy a zabijaku času sú perfektným cibričom. Cibričom oka, videnia a snapshotovej fotografie. Zdieľam dianie svojich dní. Zdieľam ho verejne a instantne, zalievam príbeh príbehom ako vifonka strieda vifonku. 

Často máme v rodine debaty o ochrane súkromia. Často sa v tých debatách najmä s tetou nezhodneme. A často (naozaj mnohokrát) som si chcela vymazať Facebook.

Napriek tomu som to nikdy nespravila. Lebo práca. Spravujem niekoľko pages a vôbec, polovicu pracovných dní trávim na Messengeri. Messenger je novodobý mail. Prosím, týmto sa verejne ospravedlňujem, že neodpisujem načas a vždy. Na svoju obranu - k dnešnému dátumu (už je utorok, 14. november 2017, 00:24) mám len na Facebooku 88 neprečítaných správ a 4 nevybavené žiadosti. Občas som už pochopiteľne všetkého presýtená...

Ale vďaka Facebooku a mojim "príbehom", ktoré na ňom zdieľam, mám napríklad aktuálnu prácu. Môj šéf ma našiel cez Linkedin. Napísal mi približne takto pred rokom, že "Čau, čo teraz aktuálne robíš?". Asi ma teda musel sledovať, lebo LinkedIn fakt že nepoužívam. A vďaka tomu, že ma teda ešte stále (asi) sleduje na FB a zrejme sa mu (asi) páči, čo tam pridávam, ma nevyhodili z roboty. Fun fact: mojej kolegyni naposielal niekoľko printscreenov mojich statusov so slovami, že mňa jednoducho vyhodiť nemôžu. (Pozdravujem ťa, Jano! :) )

Mám jednoducho potrebu. Mám potrebu deliť sa so svojimi pocitmi. Verejne. Prostredníctvom sociálnych sietí. Sú to pocity, ktoré som nadobudla pozorovaním. Počúvaním. Sledovaním okolia. Odpočutými rozhovormi, chvíľami sama so sebou, ruchmi, vzruchmi, emóciami, intrigami, vášňami, skúsenosťami.

To, čo však vnímam ako najdôležitejšiu vec mňa, mojej dediny, Bratislavy, Slovenska, sveta a ľudstva, je zostať úprimný. Byť sám sebou. Neubližovať pravdou krutou, ale nezabúdať, že tá zamlčaná často bolí oveľa viac. Kto mlčí, ten svedčí.

Robila som nedávno rozhovor s Baginom. O Bratislave. Len tak sme sa prechádzali a ja som ho počúvala. Kydal na naše hlavné mesto jedna radosť a keď som sa ho spýtala, čo robí preto, aby sa mal lepšie, odpovedal - rozprávam o tom. Páčila sa mi tá odpoveď. Nehrá sa na to, čo nie je, nemá ambície pchať sa tam, kam už pocitovo nepatrí. Počúva sa. A to je dobre.

Občas ma štve, keď sa zaseknem a po chvíli (niekedy veľmi dlhej chvíli) sa preberiem z letargie a uvedomím si, že sa mi samé preklikávajú stories. Áno, sociálne siete sú požierač času.

Nezaujíma ma však, čo máš na večeru. Pokiaľ nepriložíš super recept na ľahké jedlo, ktoré si hneď spravím. Že si bol na super párty? Super. Netrápi ma, kde bola naj prehliadka a aký dlhý bol rad na novú kolaboráciu s H&M. Kedysi som mala potrebu byť všade a mrzelo ma, keď som niečo zmeškala. Dnes nie. Dnes si vyberám a učím sa oceňovať ticho. A samotu. Vyberám si aj to, koho sledujem (preto vám často nedám follow na váš follow, kamaráti, prepáčte). 

Publikujme, ale preberajme. To je môj recept. Tým však netvrdím, že z môjho kanála vychádza vždy len kvalitný obsah. Ja viem, že vás možno nezaujíma, čo sa udialo, keď som išla naposledy vo vlaku. Ani ako bolo na mojich výletoch, či to, že som zachraňovala bezdomovca. Ani vás možno nebaví čítať, akého mám teraz super frajera a ako ten predtým stratil gule a potom ich našiel a potom zase stratil a tak dokola. 

A viem aj, že tým, čo občas zdieľam, prispievam k falošným ružovým okuliarom ľudstva. Pretože ľudia, my, ešte stále nie sme zvyknutí filtrovať. Pretože nemáme dostatočné mediálne vzdelanie, pretože uveríme hoaxu, ktorý nám pristane v mailovej schránke aj sfabulovanej fotografii na titulke bulváru v čase najväčšej utečeneckej krízy. A uveríš aj tomu, že pár usmiatych fotografií znamená, že môj frajer je lepší, krajší, bohatší ako tvoj, že môj život je ideálny a že ja sa vlastne mám lepšie ako ty. Lebo nevieme filtrovať. Lebo vidíme presne toto:

A nie, nie som bohatá, keď “furt kajesi lietam po svece” a na odpoveď “odky na to bereš furt peniaze” mám jednoduchú odpoveď - tvrdá práca, ktorá ma baví a ekologické nastavenie mysle aj života.

Mojich XY výletov ročne totiž stojí dokopy toľko, ako tvoja jedna priemerná dovolenka All Inclusive na tureckom pobreží v rezorte pod prenajatým hotelovým dáždnikom vybratá poctivým polročným listovaním katalógov cestoviek. Nestravujem sa v prehajpovaných podnikoch (len preto, aby som si mohla dať odtiaľ fotku jedla, ktoré mi vychladne, kým trafím správny uhol mrkvy a fazuľového lusku tak, aby vyzerali väčšie, ako v skutočnosti sú), neprechlastám švrť výplaty za jeden víkend na cool baroch cool podnikov, nepotrpím si na nosenie najnovších kolekcií handier z obchodných reťazcov, aby som si to mohla napísať pod meno, ak ma náhodou zastaví street fashion fotograf. 

Recyklujem. Oblečenie v second handoch či z výpredajov (áno, to isté tričko, ktoré ty máš za 35€, mám ja za 3. A áno, našla som ho spadnuté na zemi medzi ostatnými handrami, ktoré, mimochodom, šili deti v rozvojových krajinách za tie 3€ na deň. Odporúčam pozrieť si TENTO dokument. A konečne sa dostávam aj k tomu, že si môžem povedať, že už som veľká, a občas podporím lokálnu tvorbu. Recyklujem. Jedlo jeho rozumným nakupovaním a neplytvaním (čierny banán? No tak ho nezjem surový, ale zmiešam s vločkami.) Techniku jej kúpou z druhej ruky, knihami z antikvariátov, kozmetiku používam minimálne (nemusíme predsa existovať ako chodiace pseudoreality!), drogériu a čistiace prostriedky pomaly, ale isto eko (napr. čapované pracie gély vo Fresh markete naozaj nie sú len hipsteriáda!), na lietanie využívam nízkonákladovky a výpredajové ceny leteckých spoločností, ubytovanie riešim cez “hotel under the million stars” či cez airbnb.

Jednoducho žijem tak, aby som nepôsobila škodu našej krajine, susedovi, ani sebe. 

Všetci sa radi pochvália úspechom v škole či práci, ale nikto nepovie, že ten diplom bol vydretý na niekoľkýkrát. Nikto sa neprizná, že spal so svojim šéfom (áno, aj to sa deje) a preto má oveľa lepší plat ako ty ( a áno, aj to sa deje). Všetci sa chválime super zákutiami našich bytov, ale sú to len výrezy reality skrytej za okrajmi hľadáčika prikrášlenej vhodným #interiorgesign hashtagom. Máme super vzťahy s ľuďmi, ale len ak sa nám vyplatia. Obojstranne. Všetci prežívame. Na parties, koncertoch, fancy eventoch na pozvánky, na premiérach a derniérach, úsmev za úsmev, bežíme, ženieme sa, nenosíme dáždniky, lebo sme sa naučili behať medzi kvapkami. A nemôžeme spať. Lebo sme na to príliš unavení.

Nebaví ma žiť životom “niečo za niečo”. Nebaví ma na otázku Ako sa máš? počúvať sračkoidné odpovede. Nechcem počuť o super idylke na dovolenke, chcem sa s tebou smiať na tom, ako ste sa s frajerom povadili, dva dni nebavili a potom ste si dali udobrovací sex na pláži, ktorý bol ale nahovno, lebo bol príliv a pláž bola plná medúz a ježkov a skončili ste na pohotovosti. Chcem vidieť ľudí, ktorí žijú, nie prežívajú. Ktorí sa radujú, aj keď nie je najlepšie, pretože hovoria pravdu. Volá sa to psychohygiena. A je to to najlepšie, čo môže človek urobiť. Je jedno, či sa pridá do nejakého diskusného fóra, zaplatí si psychologičku, povie to kamoške či kamošom pri pive alebo si napíše status. Grcajte tie emócie zo seba von, lebo sa udusíte, vážení!

(Na mňa napríklad práve teraz, keď píšem túto "rozpravu", sadajú mušky, ktoré vyliezajú zo zeminy z kvetov, lebo vyhľadávajú vlhkosť a ja som práve vyšla zo sprchy. Hovorila som - mám síce fancy byt, ale stále bývam len v pivnici. Hovno keď aj zlatom obalíš, furt je to len hovno.)

Pamätám si ešte na svoj prvý vážny vzťah. Vtedy som tiež fotografie z našich výletov a radostí (nie však starostí!) vešala na net. A ľudia si mysleli, že sme ideálni. Ten pár, ktorý spolu starne. Taký, aký sa len tak v dnešnej dobe často nevidí. A potom som dala von TOTO. Nahromadené emócie, všetky tie skryté slzy tajne vyliate vo vlaku na trati Bratislava - Považská a späť boli zrazu vonku, nakumulované v niekoľkých pravdivých vetách.

A TOTO malo úspech. Taký, že mi ešte dlho (ale naozaj, že mesiace) po zverejnení písali ľudia. Chceli sa so mnou stretnúť. Chceli poradiť, chceli súcitiť, chceli povedať svoj príbeh. Chceli byť vypočutí. Možno len ešte nenabrali odvahu to povedať nahlas. Priznať sebe aj svetu, že to nie je ideálne. Že nie sú, že TO nie je dokonalé. 
A nedávno, len nedávno som robila v práci jednu produkciu. Skúšala som si nájsť frajera. Nie tak naozaj, tieto srdcové záležitosti (ja) neradno siliť. Robila som terénny výskum alternatív zoznámenia sa. Bola som na speed datingu, aj na rande z Tindru, bozkávala som sa v podniku s cudzím chlapom a bola aj u psychologičky. A keď som to všetko dala na papier (a neskôr do online priestoru), začalo sa diať niečo podobné ako vtedy po rozchode. Ozývali sa mi ľudia. Tí, ktorí sa neodhodlali, si ma len pridali do priateľov. Alebo začali followovať. Našli si ma aj na instagrame. A všetci chceli vlastne jedno - tí odvážnejší vzdať poklonu, vysloviť obdiv alebo sa spýtať, ako to dokážem, byť taká otvorená, úprimná a rozprávať o takých osobných veciach verejne. Tí zvyšní (určite percento takých je vždy!) sa ticho smiali na niektorých pasážach toho článku. Napríklad, keď som z párty odišla sama a chlapec sa vrátil k svojej kamoške. Tomu percentu hovorím Tišani Zákerní. Sú ako také tiché, plíživé prdy, ktoré nepočuješ, nevidíš, ale vieš, že tu sú. Cítiš to. Sú to tí, ktorým robí dobre poznanie, že niekto je na tom horšie ako oni sami. Robí im dobre ľudské nešťastie. 

Preto sa už roky natáča Modré z neba a Vilo je na Slovensku hviezda. Preto ľudia sledujú Farmu a kupujú si Nový čas. Preto dôchodkyne zapýrene prijímajú od Fica každý rok hrebíčky. Preto sa v minulosti ľudia zatvárali do klietok s levmi, rytieri medzi sebou bojovali v zápasoch a červená je farba, s ktorou radšej nemávaj pred býkom. A to je aj dôvod, prečo majú občas moje statusy/články/produkcie taký nečakaný úspech. Lebo je v nich priznaná trpkosť života. 

Mimochodom, ten o zoznamkách si môžeš prečítať TU. 

Píšem, lebo cítim, že musím. Lebo písanie je moja prirodzená potreba. Ide mi asi lepšie ako tá ozajstná fyzická potreba (ale každé ráno vláknina psyllium a yoga to trochu napráva, odporúčam!). 

Lebo píšem, kade chodím, mám plné zápisníky poznámok, stickers na všetkých stoloch všetkých miest, kde momentálne aspoň trochu bývam, na všetkých svojich iCloud spárovaných zariadeniach, vo všetkých knihách, ktoré si poznámkovanie žiadajú a vo všetkých priečinkoch mojej vlastnej hlavy. A keby tie emócie, ten pretlak nedávam von, tak sa zbláznim. A keď nepíšem, tak fotím, a potom to dlávim a udupávam, ako takú kyslú kapustu, ktorá sa robí ešte stále po starom, u nás doma, na vidiekoch, ktorú by som si dala teraz, v bratislavskom podzemnom byte, kde trávim tieto dni uvažovaním o veciach, ktoré vlastne nie sú vôbec životne dôležité.

Lebo Tomáš dnes krásne napísal: “Teraz rozmýšlam nad tým, čo ozaj zostane… Akí sme pominuteľní a ako takmer nič čo znamenáme a robíme (a už vôbec nie čo máme) nezaváži v toku času. Zostane také nejaké trochu obrazu a zvuku, ale tie sú len pripojené šnúrkou k ľuďom, ktorí tiež zaniknú a nakoniec sa veci stratia v šume a nebudú mať, akokoľvek výstižné, význam pre ďalších ľudí. Čo tu zostane?!"

PS: Fotografie sú moje. Sú to žiaľ kadejaké archívne šialené zábery. Sú “splašené” z drive, zo zdieľaných súborov medzi kamošmi, bývalými frajermi, frajerom a tak, rôzne. Mám totiž nový notebook (áno, prvýkrát v živote fungl nový z obchodu, porušila som svoje pravidlo) a popravde - osrala som sa. Má len a len usb c vstupy. A preto moje "všetko", čo mám, zostalo na diskoch a kým sa nedostanem k redukcii, je mi to "všetko" na nič. A viete prečo sa to stalo? Pretože o tom doteraz žiadny z mojich známych nenapísal emocionálny, nasratý status.

PS1: Viem, že prelinkov je v tomto texte trilión. Ale oplatí sa kliknúť ešte na jeden. Tu, hľa, parádny TEDx talk o to, že nie je chyba nebyť dokonalá/ý.