Tak dlho som súkromne nič nepublikovala, len tak, sama pre seba, radosť a online uchovávanie spomienok, až som sem zabudla heslo. Lebo síce dostať sa von z Bratislavy, z mesta, z krajiny, je pre mňa asi rovnaká nutnosť ako pre upíra pravidelná dávka čerstvej človečiny, ale na svojich “expedíciách” som po všetkých vyčerpávajúcich pracovných dňoch rada, keď žiadnu techniku akosi nevidím. Na telefóne som len občas, keď pridám fotku na instagram s krátkym aktuálnym zážitkom, fotím skôr rekreačne "na turistu" a aj tých pár záberov sa kopí v imaginárnych šuflíkoch na disku.
a tie fotky sú surové ako Macedónsko samotné. To, ktoré sme s Monikou navštívili v júni. Na nič sa nehrá, nič neschováva, občas prepychuje a hneď na to, ani nie za rohom, ale ako päsť na oko, zase trie biedu.
Také bolo.
Bolo ťažké aj ľahké (ale veď ťažko je ľahko žiť), bolo nečakane porozchodové, plné otázok, nájdených odpovedí či rečníckych otázok, modrín z natriasania sa autobusmi, modrín od života, bolo zážitkové, poznávacie aj spoznávacie.
Ale tak spontánne, nie so sprievodcom.
Za nosom. S vetrom.
Stretli sme uja Metiho v Kaňone Matka, kde sme sa dostali neskoro, lebo nám horel autobus. A ujo Meti žil kedysi na Slovensku a bolo to jedno z tých krásnych stretnutí, po ktorých si s človekom v kontakte aj dlho po výlete, nie preto, že musíš alebo niečo vyžaduješ, ale preto, že to tak je a tak je to dobre. Kúpali sme sa s hadmi, hlad zapíjali panákmi rakyje, smiali sa z vyčerpania, zabudli fotoaparát v taxíku a aj sa vrátil. Z Macedónska. Na Slovensko. (príbeh TU) Ľudia v Macedónsku sú dobrí. Lepší, ako by človek možno čakal.
Za tých pár dní (vlastne bolo to presne 5 dní, no čistého času kvôli presunom oveľa menej, možno len tri a pol) sme stihli navštíviť 5 miest, piť s miestnymi v lokálnom bare, vystriedať všetky možné druhy dopravy a spať na troch rôznych miestach za 4 noci. Bývali sme - a teraz nastraž všetky zmysly - TU, tu a tu.
(a ak by si chcel/a takto luxusne a lacno bývať tiež, klikaj sem, registruj sa a máš odo mňa ešte aj cestovné kredity v podobe 25€. A ver, že to funguje, naposledy som napríklad mala vďaka tomu toto ubytko v Berlíne skoro zadarmo. ;))
Zažili sme skopijské bizarnosti, malých žobrajúcich rumunov kúpajúcich sa v majestátnych fontánach, v ktorých sa tvoria dúhy, aj veľké a drahé autá v širokých skopijských uliciach. Skejťákov v parku, nácvik orchestra, cikanie na promenáde, hody v lokálnej reštike (mimochodom volá sa Kancelaria, nájdeš ju v časti mimo centrum popri Vadar rieke cez park až smerom do City parku okolo štadióna). Túlajúcich sa psov, ktorí nás vyprevádzali domov, svietiace bohostánky vyzerajúce ako trafiky, bosorko-šamanko neviemčoešte ženu, ktorá nám predala aj to, čo sme nechceli.
Brodenie sa riekou, v ktorej nám pôvodne tŕpli nohy od zimy, keď sme sa chceli odvážne kúpať, ale potom keď nebolo cesty späť, tak sme vzali batožinu na plecia - teda vlastne vysoko nad hlavu a prešli na druhý breh. Kaňon Matka, ktorý je láska a oáza a všetko, všetko čo rozorvaná duša potrebuje a unavené telo prijme s ľahkosťou a bez odvrávania.
Zasnený Ohrid, romantické výhľady na jazero z kopca, zo záhrady plnej kvetov, ja viem, gýč, ale taký ten Ohrid ozaj bol, po skopijskom “vizuálnom smogu” balzamom, a prepravy loďkou s rybárom Filipom, ktorý každú noc lovil ryby a večeru z tej ryby v zátoke v rybárskej reštaurácii na jazere. A žaby! Žaby, ktoré nás svojim kvákaním vítali počas nášho nočného príchodu na toto čarovné miesto a my sme dovtedy, kým sme nevideli hlavy trčiace nad hladinou, tvrdili, že sú to uškriekané čajky.
A Struga, malá dedina, ktorú si asi ani nepamätám, ale tuším cez ňu tiekla rieka a bolo to príjemné, a Bitola. Bitola, kde sme boli len pár dusných a ťaživých chvíľ a vlastne sa nám vôbec nepáčila a nemám odtiaľ ani jednu obrázkovú spomienku, lebo na ceste do tohto mesta v porovnaní s ostatnými pripomínajúcom skôr Považskú Bystricu či Prievidzu som si nechala fotoaparát v taxíku. Spomínam si len na to, ako sme sa snažili zjednať na tureckom trhu Zenit pre Moniku a nepodarilo sa nám to, a že sme boli veľmi hladné a jedli sme zapekané toasty, lebo sme boli veľmi hladné a nemali sme v tom meste už sily hľadať niečo lokálne. Lebo cesta tam autobusom bola dlhá, oveľa dlhšia, ako písali. A rozprávali sme sa s gríckymi dôchodkyňami, ktoré boli na výlete, povedali mi, že vyzerám ako Ruska a oni zase vyzerali ako vystrihnutá scéna z muzikálu Mamma mia.
A potom naspäť Skopje, mesto zlata, lešení, horúcich námestí, mesto kultúry, aj umenia, mesto prirodzené, na nič sa nehrajúce, dýchajúce vlastným tropickým životom, majestátnou bizarnosťou a ako Monika povedala - mesto epických sôch a monumentálnych stavieb. Také bolo naše Macedónsko. Krátke, intenzívne, hltavé na jeden dych, ako je písaný celý tento text a únavne vyčerpávajúce, ale plnohodnotné. Viac, ako je vôbec povolené.
A teraz sa chystám opäť na cesty, na balkánske cesty, ktoré ma opäť zlákali svojou úprimnosťou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Ďakujem za milé úprimné slová. ❤