som podstata tohto sveta vyzlečená z kože

Čo je to samota? Pri pohári červeného vína (a vôbec nie je prvý) spytujem sa samej seba, lebo v pivničnej izbe okrem mňa dýchajú len napoly zomierajúce kvety a (ešte stále) plynúci život značia iba kroky zblúdilých pripitých duší nado mnou, kráčajúce po chodníku, ktorý začína, plynie a končí niekde tesne, kúsok nad mojou hlavou.

Piatok.

Noc.

Spytujem sa a tak veľmi chcem vedieť, potrebujem to vedieť, či pocity posledných dní sú normálne.

Či tlkot srdca, zrýchlený dych, dáviaci ma tak veľmi, až mám pocit, že čoskoro zomriem, a straty vedomia a svedomia, také náhle, ale trvajúce len stotiny sekúnd, ktoré si vôbec nikto nevšimne, sú zrkadlením môjho momentálneho ja, ktoré by som mala potichu prijať, alebo sú len dočasným strašiakom zaháňajúcim ma do kúta, v ktorom je nič. Len trochu prachu a usušený pavúk. 

Viem, že je to správne. 

Ale už neviem to, čo je správne. Ďalej? Beriem to tak, ako to prichádza. Plynie, ja prijímam, občas sa vzbúrim, zopár sĺz kvapne mi z oka a zmiešajú sa so sopľom mrazivých dní.

Pozerám cez sklo, tenké sklo vínového pohára z Ikea za pár centov, červené kvapky stekajú dolu, krátko po tom, ako sa napijem, tečú naspäť do toho mála, čo na dne zostalo. Plynú. 

"Možno navždy je donekonečna." 

A tak sa teda pýtam, čo je ešte normálne a kde je hranica? 

___________________________________________________________________________________________________