.

S L. UŽ SPOLU NIE SME.

Len nedávno v Divadle Jána Palárika v Trnave viseli tieto fotky. Kurátorka výstavy Petra Cepková vtedy povedala: „Séria fotografií od Veroniky Pilátovej je poetickým dokumentom - príbeh vyjadrujúci vzťah dvoch mladých ľudí. Zabalené hlavy v záclone, či mŕtvolne ležiace postavy metaforicky poukazujú na úzkosť z blízkosti čohosi, čo nie je na fotografiách, ale je prerozprávané práve cez spomenuté gestá.“ Ani len netušila, akú mala pravdu.

Architektúra tela. V tom čase, keď som pracovala na projekte, mi ani nenapadlo vnímať telo ako fyzično. Cez samu seba, svoje prsia, pery, vlasy.. či cez svoju dušu a niečo nadnesené.

Vnímala som to, čím som žila. Pohltená ním, nami. Vzťahom, ktorý zabíjal, zožieral, no mňa živil. Dával mi všetko, čo moje telo žiadalo a duša si pýtala. Dával mi pocit istoty, bezpečia, pocit, že nikdy nie som sama. Bola som slepá. A sama. Sama so sebou, vo vzťahu. 

Cítila som úzkosť.

Aké je ťažké žiť a nechať žiť. Nechať vyjsť na povrch všetko, čo som kedy podvedome vedela a dusila v sebe. Nebáť sa skloniť hlavu, plakať a dať o sebe vedieť. Som to ja. Nie tá, ktorá sa tvári, že všetko je v poriadku. Nie tá, ktorá sa usmieva a rieši problémy iných, kým nezvláda samu seba. Nastal čas naučiť sa znovu dýchať pomaly, odohnať triašku, naučiť sa byť a byť sama so sebou, v sebe.

S Lukášom sme sa rozišli. Bola to láska. Bol všetkým a verím, že raz, niekedy, v určitom bode to cítil rovnako. No už to tak nie je. Neviem si predstaviť iného muža, neviem si predstaviť nemať nikoho. Musím sa naučiť biť. Biť sama so sebou, so svetom. 

Boli sme len my. Dlho. Vnímala som jeho a nikoho iného. S jeho nedostatkami, s jeho plusmi. Jeho, mňa, náš príbeh. A vzal mi toho toľko. Vzal mi mňa.

"Jebať, ty si svoje JA mala nezávisle od existencie s ním, čiže ti nemá čo zobrať. Si blízko svojmu bytiu...možno to vyznie prekruteno, ale skús si to vychutnávať...píš, foť...ty chlapina,“ povedal P.

Nepýtajte sa ma, čo sa stalo. Nepotrebujete to vedieť. Nechcite poznať detaily, ani koho podiel viny mal väčšiu gramáž. Nepýtajte sa ma prečo. Je to fakt. Pre všetkých vás. 

Pre mňa koniec sveta.

A vznik nového. Na inej planéte. Staršia, dospelejšia.

27 mesiacov spoločného života. Koľko to je dní, hodín spolužitia a absolútneho odovzdania samej seba druhej osobe. Snaženia sa, zachraňovania, obetovania, lásky až za hranice. Chorej lásky. 

 ________________________________________________________

Je zaujímavé to pozorovať. Sledovať, ako na udalosti reaguje srdce, ako to vníma hlava a ako si svoju cestu razí telo. A organizmus.

Schudla som. Schudla som za pár dní toľko kíl, že dobrovoľnou hladovkou by sa mi to možno nepodarilo. A cítila som odpor. A hnus. Teraz sa mi smeje, no spočiatku som mala chuť (a naozajstný chtíč!) vyškriabať si čajovou lyžičkou maternicu.

Za pár dní sa vo mne striedal hnev, zúrivosť, ľútosť, straty vedomia, svedomia, hlavy, racionálneho uvažovania. Straty sebadôvery, viery, samostatnosti. Stratila som samu seba, aby som sa znovu našla. Aby som našla svoju podstatu, hrdosť, aby som zdvihla hlavu.

Nevedela som, ako sa pozrieť svetu do očí. Ako povedať tú vetu. ROZIŠLI SME SA. My. Tá posvätná nedotknuteľná dvojica.

Nevedela som, ako sa pozrieť do očí mužom. Ako sa pozrieť do zrkadla. Ako sa pozrieť na seba.

Cítila som hnus. Hnus z každej chvíle, v ktorú som sa ponížila. Z každého okamihu, ktorý som si kľakla a znížila samu seba pod slovo „žena“.

Už takmer mesiac som nemala sex. A zaspávam sama. Spočiatku so mnou spala A. Objímala ma v posteli, učila ma dýchať. Pomaly, nadýchnuť sa, vydýchnuť, zatvoriť oči a klamať telo, že sa nič nedeje. Ide to. Je to smiešne a možno hlúpe, ale skutočné. Tak veľmi, akí skutoční sme my. Vo svojej podstate. Vo vnútri. V najreálnejšom obraze seba.

A keď som sa znovu začala triasť, stískala som sa tak silno, ako to len šlo. Dôležité je postaviť sa. Vnímať, že svet vonku sa ďalej deje. Veci idú a ľudia žijú. Zem sa točí a udalosti sa konajú podľa plánov. Dôležité je uvedomiť si, že ľudia sú nahraditeľní. A nedať sa.

Každá bolesť učí dušu rásť. Každá otázka posúva vzad. 

Nejedla som. Jedla som nasilu. Plakala som. Smiala sa cez slzy. Preháňalo ma. Potila som sa. Ochorela som. Všetok stres išiel von. Bola som vonku. Tancovala som. Tancujem si. Spievam si. Je mi dobre. Usmievam sa. Tancujem. Plačem. Smejem sa. Som ironická. Som cynik. Je smiešne ma teraz stretnúť. Každá pesnička spieva môj príbeh. To si myslím - fakt. A zdá sa mi, že všetci okolo sa bozkávajú. A nespím. Ale nie som unavená. A potom sa mi zdajú zrazu pekné aj maličkosti. 

Zase. 

A presne o nich to všetko je. 

A zrazu príde obrovský nával fyzickej energie. Obrovský! A chcem robiť všetko. A tiež zistím, že je strašne veľa pekných chlapov (a možno sú aj dobrí. A nezadaní.) 

Dva roky a tri mesiace spoločného života, spolužitia a absolútneho odovzdania samej seba druhej osobe. Snaženia sa, zachraňovania, obetovania, lásky až za hranice. 

Chorej lásky. 

No ťažko je bez nej. 

_________________________________________________________ 

Musím to tu napísať. Čierne na bielom. Pretože tento svet ním, nami žil. "Veď ty si s ním mala už aj blogové príspevky!" Povedal J. 

Mala. 

Príspevky, perinu, spoločný rozpočet na raňajky a toaletný papier, jeden sprchový šampón, chvíle pri umývaní zubov, ponožky aj popadané vlasy niekde za posteľou. Jeden spoločný priestor, o ktorý sme sa delili, jeden život, ktorý sme žili. Bol členom mojej rodiny a ja som si navrávala, že už som členom tej jeho. A mala som víziu aj našej spoločnej. Plus hnedého psa s modrými očami, malý dom, v ňom deti, môj písací stroj a jeho gitara. Pri dome strom a jazero, kúsok ľudia, nie príliš blízko, nie ďaleko. Taký bol pôvodný plán.

Mali sme všetko. 

Zdalo sa.

_________________________________________________________ 

Píšem to, pretože ma už nebaví odpovedať na otázky. A možno to je očista. Možno je to smiešne. Možno hlúpe. Neprofesionálne. 

Musíme stále pôsobiť perfektne a bezproblémovo? Pýtam sa.

Občas je jednoducho nutné vypnúť. 

Opiť sa, tancovať na stole, priznať si chybu a uvedomiť si ju. Plakať na verejnosti, napísať správu do práce, že nestíhate deadline, lebo sa vám zrútil svet. Ale nenechať ho zhorieť do tla.

Začať ho budovať, i keď na kolene a úplne odznova.

Vedieť odpustiť, prosiť o odpustenie.

A nezabudnúť. Na to dobré, ale ani zlé.

Aj po čase, keď zlé pominie (lebo je to jedna z ľudských slabostí), si ho pripomenúť, aby bolo nástrahou visiacou niekde v medziplanetárnom priestore.

________________________________________________________________________

_________________________________________________________

Toto všetko, čo je napísané vyššie, vznikalo  postupne ako denníkové zápisky odo dňa, kedy L. poslednýkrát zatvoril za sebou dvere na spoločnom byte. Sú to časozberné útržky nezávisle od seba vznikajúce na rôznych miestach môjho bytia. Od úplne prvých pocitov až po postupné (takmer) vyrovnanie sa. 

Bolo to len nedávno a zároveň sa to zdá ako večnosť. 

Je zaujímavé sledovať svoje telo, svoju dušu. Je zaujímavé čítať medzi riadkami a spoznávať sa. Je zaujímavé byť znovu sama so sebou, v sebe. A biť sa so svetom.

Nebyť uväznená v sebe, v druhej osobe, medzi múrmi. Preto píšem. Je mi to prirodzené, som to ja.