SMUTNO V DUŠI ČLOVEKA

Už sú to takmer dva týždne, odkedy nie sú čerstvé odtlačky labiek v snehu. A aj tie, čo sa tam chvíľu uchovali ako instantná spomienka, roztopilo slnko.

Nikto by neveril, čo dokáže jeden hauko. Ako sa dokáže hrať, aj keď má už skoro 77 psích rokov, skákať a radovať sa. Vždy keď nás zbadá, vezme do papule hračku – keď ju nevie nájsť, schmatne hocičo (napríklad aj ohryzky alebo servítky z koša či kolienko cestovinu). Hračky nosil aj svojej frajerke od vedľa – priamo pred dvere. Že vie žiarliť na papagája, komu by to napadlo. A ako vie hrať urazeného, keď sa mu niečo nepáči! A nejesť – týždeň dokázal nejesť, keď sme boli na dovolenke a chodil nám naproti po ceste. Ako sa pocikal od radosti, keď sme sa vracali. Že bol súčasťou rodiny a to takou radostnou a automatickou, že viac to ani nešlo. 

 Bol to pes, ktorý štekal na rybiu hlavu namiesto toho, aby si na nej pochutnal. Utekal z dvora, no nevedel sa vrátiť späť a tak chodieval k tete až do kuchyne. Aby mu išla otvoriť bránku.

Bol to „Kotelník“, lebo zimy trávil v kotolni na uhlí, aby ho neoziabalo na labky. Bol koník z Popolušky, lebo behaním po zasnežených lúkach pripomínal záverečnú scénu tej rozprávky. Bol to „Bastaud“, ako povedala moja malá sestra susede, keď sa pýtala, čo je to za rasu. Bol „Baletka“, lebo mal smiešne ladnú chôdzu a asi aj trochu pokazené nohy, vďaka ktorým krútil zadkom ako sexy lady. Zadkom krútil na každej rodinnej opekačke, pri každom behaní, pri mojich únikoch do lesa od celého sveta, pri jeho potmehúdskych únikoch z dvora na „výtrty“. Vylihoval s nami pod štedrovečerným stolom, cez každé prázdniny a nevedomky obšťastňoval celú Pilátovskú rodinu. Prefíkaný šibal!
Bol to taký neobyčajne obyčajný zázračný pes a nikdy by mi nenapadlo, že by zrazu nebol (lebo zlá burina nevyhynie, hovorí sa).

Ale nie je. Náhle a nečakane, bez akýchkoľvek predošlých komplikácií dal ahoj tomuto svetu a naháňa sučky niekde inde. Ťažko sa mi bude vracať domov, keď ma nebudú pri bránke vítať dve hnedé oči a jeden rýchlosťou blesku sa krútiaci chvost. Nech to vyznie akokoľvek smiešne (a sama svojim slovám neverím), nie je nad to, mať psa kamoša. A ja, my sme ho mali. Ďakujeme za možnosť spoznať, aké to je.

Tak čauko, Badko. Máme ťa radi. ❤

PS: Sorry, susedia. Vy, ktorých kusol do riti.