Dovolenkou sme otvorili leto. Na
prelome júna a júla. Na Africkom kontinente, na samom vrchu afrického
svetadielu, v meste Hammamet patriacom Tunisku, sme strávili osem dní. Čas
bežal rýchlo, tma padala veľmi skoro. Ľudia boli milí, prívetiví, usmiati a vlastne,
pravý život začínal až s príchodom šera a príjemným vánkom od mora.
Zahaľoval moje spálené plecia a občas ma striaslo od zimy, i keď iní
mali horúce kropaje na čele. Nuž, človek je tvor omylný a ja som okúsila
odvrátenú tvár tuniského slnka hneď v prvý deň. Po nociach som zaspávala
len ťažko. Nájsť si správnu polohu, v ktorej spálená pokožka neštípe, je
umenie. Pod hotelovými oknami hudba hrala, ľudia výskali a mňa ťahalo von.
Aj by som utekala, len šaty na horiace telo, sandále a letmý pohľad do zrkadla,
ktorý aj tak nič nezmení. Keby som sa nebála. Mladý Tunisan je nevyspytateľný.
Vyzná lásku hoc aj v lámanej slovenčine, pochváli krásne oči, ťahá za ruku,
poťahuje a nakoniec si pýta súhlas od rodičov. Aj ťavy ponúka, to áno. No
otec sa vynašiel. „Dám, veruže dám. Za
dve štvorhrbé ťavy.“ Tak zostala som celá, domov priletela, nie ťavy,
verbludy, ale ja, Shakira... Shakiry boli ženy také ako ja. Mladé, zrelé na vydaj,
také akurát. A mňa si akosi obľúbili.
Na trhoch v Medine, v starom
meste, rada som sa túlala skoro ráno alebo neskoro večer. Atmosféra rozvoniavajúcej kávy, jazmínu, zmrzliny, orieškov pražených nasladko, prekračujúc polihujúce ťavy a ich
mláďatká, počúvajúc ľudí smiať sa zvonkovým smiechom, ktorý predstavuje šťastie,
to jednoduché šťastie, čo človeka naplní, keď je spokojný a odmietať obchodníkov
lákajúcich do svojich stánkov. „Just look, just look, SADARMO!“ Potom opantaná
voňavým dymom shishy (šíši), často som sa rozprávala s predavačmi. Občas
preto, lebo sa mi niečo z výkladu zapáčilo, občas len tak. O živote. Aký
ho majú ťažký a že sa vedia smiať. Že mnohí z nich, takmer väčšina,
nemá kde hlávku skloniť a bieda ich omína. A že krásne to je len
tuto, kúsok. Pokiaľ očami dovidíme a kým sme v blízkosti siete
hotelov. Ďalej som ísť nestihla, ale verím im.
Celé dni som vlastne nerobila
nič, i keď chcela som všetko. Len na pláži líhať, keď sa podarilo,
schovávať sa pod slnečníkom, ručne vyrábaným. Sledovať ľudí, hrajúcich
volejbal, spiacich, pieskové hrady stavajúcich, debatujúcich o všetkom a i tak
o ničom, lebo tieto debaty plážové, to sú také chvíľkové, na ktoré sa
často ihneď zabúda. A potom si ľahnúť na kraj mora, kde vlny obmývajú
piesok a splynúť s plážou. Presýpať piesok cez dlane, sledovať
oblohu, ktorá vlastne nie je zaujímavá, lebo je belaso modrá, až príliš klišéovitá.
Ale to neprekáža, ba naopak, priam hreje. A potom, keď sa vlny pred
večerom zdvihnú, búriť sa proti nim vlastným telom, skákať a šantiť sa v nich
a napriek bijúcemu srdcu cítiť pokoj v duši. Keď sa zotmie, vymeniť
slané vody Stredozemného mora za chlórovú vodu hotelového bazéna a možno sa
aj pustiť dolu toboganom, ale len raz či dvakrát, lebo je starší a zadok z neho
bolí.
Zobúdzam sa s matnými spomienkami.
Na animátorov, rannú rozcvičku na pláži, vodný aerobic, na spoločné tance pri
bazéne, tuniské letné hity. Na večerný show time, travesty show, bingo,
kúzelníka a dlhú radu za barom, veselé raňajky. Myslím na princeznú v bielych šatách
posiatych zlatými flitrami, na jej ženícha a ich svadbu v našom hoteli.
Aj ženy v burkách boli vtedy akési krajšie. Spomínam na krásne ťavy, zopár
škaredých, na ich smutné oči a štipľavý zápach. Ako sa prechádzali po
pláži, ťažko, unavene. Ako polihovali večer v uliciach a čakali, kým
niekoho zvezú a zarobia pre pána zopár dinárov. Rada myslím na
ulice, na prístav, na zmrzlinárov, kaviarne a kaviarničky, na lode a ľudí
na nich po večeroch oddychujúcich. Na budovy s guľatými strechami, bielymi.
Na žiarivo modré postele, komodu, nočné stolíky a kvetované závesy tiež
do modra. V našej hotelovej izbe. Aj na obrovskú terasu s výhľadom na
more!
Pamätám na staručkého ujčeka, vyfinteného vo svojej starobe, s košíkom
plným ovocia. „Banan, banam, melon,
melon, hrozno. Dobra cena.“ A vydržal až do zotmenia. Na pláži, na pražiacom slnku. Na pleci chameleóna, na
perách úsmev. No nie vždy, len ak si kúpil. Smejem sa nad mladučkými chlapcami,
čo vychádzali so západom slnka, v rukách malý košíček plný jazmínových
kytičiek, vencov na hlavu či náhrdelníkov. Ich zvučné „SADARMO!“ sprevádzané
jazmínovou vôňou, najkrajšou z krásnych, ma budú ešte dlho sprevádzať v myšlienkach.
A nie, tie kytičky naozaj neboli zadarmo. Smútim za pánom kšeftárom s cigaretami,
pri ktorom som sa zastavila, keď otcovi došli zásoby. Volal ma Claudia, i keď
nie som blond. Vraj neprekáža. A dal mi tie bafle za výhodnú cenu. Ktovie,
odkiaľ to pašoval...
A potom, raz, pred všetkými
som dala potiahnuť sestre.
Mojej malej,
teraz už 15-ročnej sestre.
Aby
nefajčila.
A podľa reakcie dúfam, že tak skoro nezačne. Ak to nehrala.
Vie
byť dobrá herečka!
Vie ma potešiť správa blikajúca
na displeji telefónu či na Facebooku. „Hy
hou ary u?“ To potom viem, že to nebolo tak dávno, čo som sa skamarátila.
Veľa nepokecáme, hovorenú angličtinu vie málokto, písanú ešte menej. Veď ich
povinný jazyk v škole je francúzština.
Ale aj tak sa usmievam.
Pekne napisane. A tu Claudiu myslel evidentne Cardinale, a nie Schiffer (alebo ako sa pise), ktoru su zrejme mala na mysli ;)
OdpovedaťOdstrániťhttp://en.wikipedia.org/wiki/Claudia_Cardinale
Ďakujem, Marek. Hmm, je to možné, neviem teda ktorú, ale keď som namietala, že nie som Schiffer, nemám blond vlasy, on hovoril: áno, áno, si Claudia! :-))
OdpovedaťOdstrániťEšte raz vďaka za zastavenie. :-)