„Vieš, čo je to naozajstné šťastie?“ spytuje sa ma strom, nie
mohutný, pevný a silný. Ani len výškou nevyniká a vôbec, celkom je
útly, stratený v sade plnom svojich bratov, sestier, matiek, otcov
a iných príslušníkov rodiny kmeňovcov.
„Tu, u nás, na
severe, jar je iná. Vieš o tom, či nie?“ rozhovorí sa jemným, tichým
hláskom, ktorý vábi ma podísť bližšie, sadnúť si, zotrvať. A tak sa
zvlečiem na matku Zem, hlavu opriem o kmeň nového kamaráta
a započúvam sa.
„Na južnej časti tohto
sveta, tam obdialeč, okolo Bratislavy, kde som nikdy nebola, prichádza jar
veľmi, veľmi skoro. Sneh zlezie z povrchu, ak vôbec bol, a všade už
vykúkajú púčiky, zelená tráva, radosť a smiech. Tak si to
predstavujem. Moja človečia majiteľka máva veľmi hlasno televízor. A Mokrý
Juraj často hovorieva... “ Súhlasne prikývnem, mlčím, načúvam. A ona
pokračuje: „Ale ten pán sa mi vôbec nepáči.
Mať tak uši, ihneď si ich prikryjem konármi. “
Marí sa mi, či si namýšľam? Možno len chcem, aby to
tak bolo, no zdá sa mi, že mladá Slivka Divá sa striasla ako osika.
„Tu, na severe,
u nás, je dlhá, ťažká zima. Celý čas sme nahé, zúbožené, suché a na
pokraji síl. A keď sa už konečne zdá, že sme prežili a snehová
pokrývka je na ústupe...Aj snežienky je už vidieť! Príde ďalší mráz.
A dlho, dlho sa to opakuje.“
"Ale keď príde ten čas, keď slnko na oblohe modrej, bielymi oblakmi popretkávanej, zostáva čoraz dlhšie a jeho slnečné lúče hladia naše konáriky a dodávajú silu púčikom, vtedy cítim, že mi...nám už nič nehrozí."
Slivka rozpráva, hýbe konármi, hovorí zanietene a s láskou, celá šťastná, šťastím prekypuje. Občas prvé včely privíta, včielky medonosné, z kvietkov peľu na sladký nektár nadelí, v duši sa usmeje a ďalej sa zveruje so svojimi radosťami. A ja počúvam, sedím opretá o ten malý silný strom, načúvam láske nového kamaráta, súkam rukávy, lebo je teplo a teplo značí príchod Jari a som šťastná.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Ďakujem za milé úprimné slová. ❤