☼

3. kapitola: Pragga Ragga aka Terminál č. Neznáma 

3. chapter: Prague or we don´t know where we should go

4.7.2011, Pondelok, 10:40 miestneho času

To vám teda poviem, ďaleko sme nedoleteli! A naviac. To, čím sme sa dostali vzdušnou čiarou z hlavného mesta Slovenskej republiky do hlavného mesta Českej republiky, si dovolia nazvať lietadlom? Menšie som jakživ nevidela! Keď sme konečne prišli na to, ktorá má kde miesto, a či pri okne sedí F alebo E, a keď sme si konečne sadli! ... kolená za hlavou, ramená pokrčené, „telo na telo“ a batožina? Nedokážem si predstaviť, ako ju natisli do toho útleho stroja s vrtuľami! Každopádne, čo bolo, bolo. Letelo sa nádherne, ruky sme si s Kristínkou stískali dostatočne, čosi sa pofotilo. Možno aj slza vybehla.

Welcome to PRAGUE! 

Lietadlo sa spojilo s pražskou pristávacou dráhou presne 10:40 ráno. To už sme boli v bdelom stave viac ako 7 hodín. Zostáva nám teda ešte okolo 11 hodín voľného času. Tak si predstavte. Ste v Prahe. Je to vaše 5 P: po prvé (jsem) přijel prohlédnout Prahu. Kto z vás by zostal na letisku?

IN: Gigantickosť, neskutočne priestranné terminály, obchody, kaviarne, ľudia a personál. Vozíky, batožina, batožina. Cestujúci, hlásenia, presklené miestnosti, informačné tabule, ostré svetlo, únava a odhodlanie. 

OUT: Gigantickosť, neskutočne priestranné parkoviská, ľudia a personál. Autá, batožina, autá, autá, autá. Žlté taxíky, zastávky, autobusy, milióny trás, ciest, čísel a cestujúcich. Odhodlanie napriek únave! Kadiaľ teraz?

Vonku krutá zima, až neprirodzená na začiatok júla. Nastupujeme na autobus číslo – možno centrum Prahy. Dúfajme.
Vystupujeme na ulici číslo – neznáma. Bez sprievodcu, bez mapy, bez batožiny. S foťákom v ruke, šníclom od mamy, skromné a šťastné. Túlame sa po Prahe. Samé.

Praha je prekrásna. Nevieme, ktorá budova, čo predstavuje. Nevieme, ktorý monument zobrazujúci fúzatých, zrejme vzdelaných významných ľudí, čo a pre koho znamená. Nevieme, ktorým smerom sa pobrať a čo je najdôležitejšie vidieť. Jednoducho ideme. Tam, kde to máme pred nosom, kde nás vietor zaveje. A na miesta, ktoré poznáme z filmov...Nevedomky sa objavujeme v dave ľudí  pod pražským Orlojom. Bez toho, aby sme chceli, sa pridáme k smotánke na najdrahšej Parížskej ulici. Podarí sa nám „stretnúť“ Karlův most, prežehnať sa pred Katedrálou sv. Víta, dopriať si slepačí vývar na jednom z námestí, zmoknúť ako slepice, previezť sa metrom a odpadnúť od únavy na termináli č. 1. Samozrejme, nič nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Ale tým trápiť nikoho nebudeme a sťažovania bolo dosť.  

Time is our enemy.

Do odletu stále zostáva pár hodín. Navštívime McDonalda, spôsobíme rozruch hlasnými prejavmi zúfalstva, únavy a...smejeme sa. Rady. Podriememe na lavičke u pána Mc. Tie letiskové sú neskutočne tvrdé! Povozíme sa na batožinových vozíkoch, rátame pokusy pripojiť sa na internet. Ležíme, pijeme kávu, fotíme sa, sedíme, ležíme, sedíme. Pijeme kávu, spievame si. Ležíme a zrazu je veľa hodín! Pre istotu ideme na informačnej tabuli overiť presný čas odletu nášho lietadla, ale...Kde je? Naše lietadlo vôbec nie je na zozname odletov! What the f*ck?!

Kontrolujem letenky, časy sedia, s rozdielom, že nemáme záujem letiek do „Ugandy“, keď už máme prácu na Cypre! Terminál č. 2!

„Terminál č. 2. Bože, Kika! Čo budeme robiť?“

„Bežme!“

Takmer sme zabudli vozík s batožinou. Dobrí ľudia nepomreli. Našťastie! Starší pán nám ukazovákom naznačuje smer, kvapiek na čele pribúda a tep je vysoký. Veľmi. Scéna z tuctovej americkej komédie a stane sa to práve nám!

Dorážame do cieľa. Krátko pred uzatvorením brány. Spotené, lebo sme mali 11 hodín voľného času. Tentokrát osobná kontrola prebehla bez problémov. Kristínka stihla spapať všetky cukríčky.

4.7.2011, stále Pondelok, 21:55 miestneho času, 19 hodín na nohách

Vzlietame z letiskovej dráhy, opúšťame krajinu zvanú Česká republika. Počuť gréčtinu, sedíme vedľa Cyperčana. Vieme to, lebo sa prihovoril. Čaká nás takmer 4-hodinový let.

Držíme sa za ruky.