☼

4. kapitola: Keď aj čakanie naháňa strach

4. chapter: When the waiting frightens 

 

 

5.7.2011, utorok ráno, 2:15! cyperského času, 24 hodín na nohách

Letisko Larnaka, Cyprus

Z výšin sa nám, nie veľmi často, podarilo zazrieť známky civilizácie. Svetlá, ostrovy, prístavy. Sedelo sa pohodlnejšie, neporovnateľne komfortnejšie s mini vrtuľovým lietadlom. Neskorá teplá večera v lietadle prešla do žalúdka hladko, pristátie tiež bez komplikácií. Pri vystupovaní z lietadla mi to pomaly začalo dochádzať. Vôňa mora a zimomriavky. Musíme byť poriadne ďaleko...

Na letisku nás mal čakať muž s ceduľkou. Pomaly sme sa presúvali do letiskovej haly, plné obáv, očakávania, otáznikov. Niektorí sa objímali. Iní jednoducho bez slova vliekli kufor a odchádzali. Šťastnejší našli svoje meno na ceduľke. Postupne sa všetci priradili k netrpezlivým ľuďom. Zostali sme samé. S ťažkými kuframi, zmluvou v ruke a otázkou v hlave, ktorú sme sa ani jedna neodvážili vysloviť nahlas.

Po necelej pol hodine sa v ľudoprázdnej hale zjavil muž. Smeroval k nám.

„U are from Slovakia?“

„Yes, we are. I’m Veronika and she is Kristína. Nice to meet u.“ na pokraji síl, ale tváriac sa milo podávam ruku chlapovi, ktorý nemá žiadnu ceduľku s našimi menami. Len zmluvu.

Moju ruku neprijíma, dá sa do rýchleho kroku a za chôdze, nafučane a oduto, odvrkne: „U don’t look like on the photo!“

„We are just tired. Sorry.“

Sadáme do auta. Čierne. S tmavými sklami. Veľké. Veľmi. Mafiozo?!

Na takýto prístup nie sme zvyknuté. Máme strach. Poprvé. Zatiaľ čo sa vezieme v tom tanku, hovorí nám o peniazoch, ktoré mu dlhujeme.

„One hundred euro we talked about, yea?“

Vysvetľujem mu, že peňaženku mám v kufri, nie pri sebe. Krúti hlavou, rozpráva ďalej, snažím sa počúvať, nezaspať a ROZUMIEŤ. Pýta sa, prečo je Kristína ticho. Či vôbec vie po anglicky. „Yes, of course she knows. She is just very tired.“ odpovedám s prehľadom, zatiaľ čo sa mi rosí čelo od strachu.

Vezieme sa. Stále. Mám taký pocit, že sme už za mestom. Hovorí, že ideme do práce. TERAZ?! Vraj, len sa pozrieť...Že Eros je dobrý boss. A že potom sa pôjdeme ubytovať.

Eros? Kto, do p*če, je Eros? Nemal byť toto náš šéf? S Kikou si píšeme cez sms, bojíme sa čo len ceknúť. Cestou nasadá do auta ďalší muž. Tmavý, so strniskom a očami, ako keby celý deň na slnku pálil pole s konope. Vraj George, manažér.

„So, this will be ur work, girls. Unfortunately,it’s closed now.“ sklamane vraví starý dedo za volantom mysliac si, že je kráľ gigolov. Srdce nám poskakuje. Nikdy som necítila väčšiu únavu. NIKDY. (Tá ešte len príde. O tom však zatiaľ netušíme.)

Vystupujeme z auta. Konečne. Pred nami dom. Naše nové bývanie. A pred domom stojí...strom to nebude. Ďalší chlap. Predpokladáme a dúfame, že toto je konečne TEN Eros. Úsmev ako ťava v hollywoodskom filme, exotický vzhľad. Milé, ale unavené oči. Dlhé prsty. Podanie ruky, výmena tel. čísla. Klianie na váhu našich kufrov. Schody. Schody. Tretie poschodie. Náš byt.

Jednoducho zariadený, nie škaredý. Bude to v pohode. Ukludňujeme sa. Na pohovke na nás čakajú 3 dievčatá. Maďarka a dve Slovenky. Aké prekvapenie! Sme šťastné. Chvíľku potom sedíme za stolom. Ja, Kika a Eros. Rozpráva o práci. O tom, aký je rád, že sme tu. A že od nás nechce naraz veľa. Že nastupujeme zajtra o 6 a pomaly sa budeme učiť. Že vyzeráme unavené. Že tu sú pre nás nachystané postele a čokoľvek budeme potrebovať, stačí zdvihnúť telefón a zavolať.

„Čáu, girls. Dobrú noc.“ zabíja celú situáciu Eros slovenským pozdravom.

„Kalinichta, Eros.“ smejú sa baby.

Postele v kuchyni. Vlastne - posteľ. Poschodová. Spím na vrchu. Bojím sa čo i len pohnúť, inak spadnem. Žiadna skriňa!

„Kikuš? Nemali sme náhodou robiť v reštike na pláži?“ dochádza mi, čo sa deje.

„Neviem, Niky. Poďme spať. Prosím.“

5.7.2011, utorok ráno, 5:13 cyperského času, 27 hodín na nohách

Od únavy nedokážem odpísať na správy mojim ustráchaným rodičom. Nevidím, necítim si nohy. Tuším, že nie je všetko tak, ako byť má. Zaspávam...