☼

2. kapitola: Banality 

2. Chapter: Trivia 

4.7.2011, Pondelok, 3:30 miestneho času. 

Budík škrieka, vrieska, plače, kvíli...ale mne sa nechce vstávať v tejto chvíli. Rešpektovať zvuky, ktoré ma ťahajú z postele, by ma nenapadlo ani v sne. Do izby vkročí ospatá mama, nervózny otec a smutná sestra. Pomaly mi dochádza, ž nastal čas zobrať „pakšamienty“ a ísť. „Čaká ťa dlhá cesta, zjedz čosi.“ káže mama a ja to dobre viem. Viem aj, že ma čaká oveľa viac ako len dlhá cesta. Netuším však, že ma čaká dlhý boj miestami doslova o prežitie. O tom ale potom...

Obliekam sa, hádžem posledné veci do kufra, pokladám naň moje objemné telo, aby sa vôbec dal zatvoriť. Lúčim sa s mamou. Plače. Sestra mi kýva z okna. Sadám do auta, telefonujem a zisťujem, že kamarátka a spolubojovníčka Kristína zaspala. Aký začiatok, taký... Alebo sa to hovorí inak?  

Úspešne sme boli mojim otcom naložené do vlaku smer hlavné mesto. Posledné snímky zvečňujúce „turistky“, posledné rady, objatia. Slzy na krajíčku, obavy v malíčku. Vlak vyráža...

4.7.2011, Pondelok, 07:03 miestneho času.

Ospaté sa snažíme dostať z vlaku. Márne hľadáme genlemanov a prosíme o pomoc. Posádku tvoria samí "obyčajní" muži. Pomoci sa nedožijeme ani počas zdolávania XY schodov na hlavnej stanici v Bratislave. Pri nástupe a výstupe z električky sa už prosiť o "helfnutie" ani nepokúšame. Menší pád v električke, sledovanie dokumentu o gorilách, posledné telefonáty... LETISKO BRATISLAVA. Check in, čakanie, pitie kávy na „ex“, oboznamovanie sa s (pre nás dve) novou slovnou zásobou. Terminál, gate, ...posledná kontrola a pri osobnom zrengenovaní sa slečna kontrolórka pýta:

„Čo máš vo vačku?“

„Cukríky.“

„Vylož ich!“

Kristínka rada sladké??

.

.

.

.

.

VZLIETAME.

Bye Bye Slovakia.