Prebudilo sa vo mne moralizujúce JA. V deviatich z celkového počtu desať prípadov beriem veci s nadhľadom. Ale včera som doslova zabudla význam slova -nadhľad-. Napriek tomu, že predstavenie obsahovalo navonok vskutku groteskné scény. Divákom nielenže vyčarovali úsmevy na ich naivných tvárach vykrútených podľa hladiny promile v krvi, ba sa priam išli zadrhnúť od smiechu.  A smiali sa, smiali, smiali a ... Keď už bolo veľmi zle, jazyky zapadali a hrozilo nebezpečenstvo udusenia zvratkami, naľakali sa. Pobehovali ako „naspídované" kamzíky na deväť písmen. A terénkoza to nie je, jasný pane.


Áno, aj toto sa dialo. Samozrejme, okrem iného. Ak vznikol problém, nachvíľku sa čas zastavil. Kým sa človiečik, ktorého sa to týkalo, mračil. Ronil slzy, ziapal,, hľadal kabelku, prípadne mozog... Vo chvíli, keď sa jeho žalúdok alebo iný orgán zbavil ťažoby, afektovane sa usmial na znak toho, že má situáciu pod kontrolou, osadenstvo si vydýchlo, že sa nateraz zbavilo problémov a žilo sa ďalej. Čo bolo, bolo. A ja som tam sedela s očami, ústami a ak by sa dalo, tak i ušami, otvorenými dokorán a cítila som sa trápne za seba, za nich, za celé ľudstvo. Niesla som ťažký kríž, vešali na mňa neposedné opice všetkých mladých zábavychtivých, nemysliacich na následky. Bolo im dobre. Relatívne. Moje srdce však vrhalo žalúdočné šťavy všade navôkol. Plakalo za všetkých rodičov tých mladých adolescentov, zabúdajúcich v ten večer na svoje priority. Alebo žiadne nemali? Prioritou večera bolo oklamať svojich stvoriteľov. Pätnástky  sa vytrácajú z domu so slovami:„Mami, idem spať ku kamoške, prídem ráno. Hlavne mi nevolaj!" Ku akej, kedy sa vrátia, prečo sú vyzlečené v tom, v čom sú vyzlečené, sa rodič nespýta. Radšej. Dôveruj, ale preveruj, je pasé. Pravda by mohla bolieť. Najmä susedov, rodinu a kolegov z práce. Namiesto otázok preto radšej zabalia svojim ratolestiam do cesty večeru, ktorú za rohom decká praštia do koša.


Láska sa počíta na trofeje za večer. Dá sa nájsť v každom rohu. Obľúbené miesto konania lásky sú najnovšie dámske toalety. Stretnúť „muža" ktorý pozná strnisko len vďaka staršiemu bratovi, už nie je raritou. Naopak. Čudovala by som sa, ak by som v týchto miestach do niekoho bez vagíny nenarazila.


Mladé nadobudli pocit, že čím vyššie k nebu budú, tým nižšie k členkom sa im bude mužské pohlavie klaňať. Ich úmernosť má však opačný efekt. Pre ne samotné. Čím vyšší opätok, tým ťažší pád. Viac odretých nosov a dopálených brád.


Chalani, neusmievajte sa. Vás rovnice neobchádzajú. Ani zďaleka. Čím väčšmi sukňa imituje opasok, tým viac slín steká do vašich lacných vodiek. Alebo inak. Čím menší kus látky, tým väčší... Rozumiete? V podstate je to normálne. Nemáte sa za čo hanbiť, buďte hrdý, že vám všetko funguje! Prirodzené reakcie majú svoje korene niekde u Adama a Evy. To vy, mladé dámy, by ste si mali strážiť, čo je vaše. Na tých stožiaroch z výpredaja sa kymácate ako bútľavé vŕby. A o deň neskôr si niekde na dvore o tú vŕbu trieskate hlavu. „Komu som len včera dala? Radu.„ Napríklad.


A tak mi nezostáva nič viac, len nájsť v sebe odpoveď na kvázi hamletovskú otázku: „Piť a či vari nepiť?" Piť a byť ovládaný démonmi, ktorých Netreba Menovať? Nechať sa zmiesť, ako nechcené smradľavé smeti metlou ľudstva? Byť ako ostatní? Správať sa ako ožuvanec vrátený na povrch zemský priamočiaro z kravinej knihy? Alebo nepiť a byť normálne nenormálny?


Každý si svoje priority určuje sám. Všetci máme svoje hranice. Niekto si ich spozná. Iný ich toleruje. Zvyšok má piči.