Bilancia

Všetci bilancujú. A sú strašne úprimní. Tak teda že aj ja teda.

Bol to dobrý rok. Dobrý nie na trojku, proste dobrý. Plný zmien, nových vecí, skúšok (nielen) pravdy a odvahy.

Bakalárka a začato nedokončený strítfešnistický blog, štátnice a (možno) urýchlené sťahovanie sa spolu s L. do hlavného mesta, mekky, epicentra či Bratisky – nazvite to, ako chcete, a ťažké, ťažké časy! 

A zistenia, že nie sme tak dokonalí, ako sa zdalo. Že nemáme na všetky veci až taký rovnaký názor a kým on má rád puding hustý, ja ho robím riedky a kým on budík posúva a vstane až na 7-me zvonenie, ja z postele vyskočím na prvý tón. Obaja máme pravdu, samozrejme, a preto je občas u nás doma veselo. Doma. Tak to môžeme smelo nazývať? 
 Na začiatku boli okná špinavé, až cez ne neprenikalo denné svetlo a izba škaredšia ako škaredá. Aj hádok bolo veľa, ale tak, ako sa izba okresala a je z nej zrazu vrámci možností hnízdečko (s drevenými parketami!), aj my sme sa naučili spolu žiť. Respektíve. Zistili sme, že máme tak trochu španielske „manželstvo“ a vzťah vystrihnutý z telenovely. Ale čo koho do toho, ľúbime sa a hotovo!
 

Nová práca/práce, zúfalstvá, smutné dni aj noci a víťazstvá. Leto v medickejzáhrade, lebo ju máme k bytu najbližšie a zopár šťastno – nešťastných festivalov (TU, TU, aj TU a ešte môj polovičný UPRISING, z ktorého som utekala na babičkinu oslavu).
Slzy šťastia zo získania stálej a dobrej! práce, veľa osláv, málo pohrebov strát, (len) jedna revízorská pokuta a potom rutina a stereotypy. Škola, práca, raňajky a večere, večery tiché, veselé, mĺkve s knihou či pri filmoch, túlenia a potom zaspávania v objatí, lebo nám prefukuje cez okná a treba sa hriať.

Návraty k starým známostiam a takmer  zabudnutým priateľstvám (že D.? :)). Párty, prespávania, cestovateľské plány a iné veľké plány či nahlas vyslovované túžby. Fotografické výstavy a znovu tie predsavzatia!
Plnené sny a prvé články pre INSPIRE.
Moja nezastihnuteľnosť, náhlenia a zastihnuteľnosť TU, na mojom instagrame, kde to občas ožilo, keď inde nie.

Otázky, čo a či má vôbec zmysel a či nie sme príliš mladí/starí na takýto život.

Odlúčenia a nachádzania, smutno smutné Vianoce a opatrno – šťastné návraty. A noví ľudia, veľa veľa nových ľudí. 

Ďakujem za bytie a bytie s vami!

 A kde je v tomto všetkom chaose World of Verron? 

Tu nasleduje úprimnosť. 

Tak, ako pred pár rokmi prišla v plnej zbroji a menila sa, rástla a rozširovala spolu so mnou, tak mám pocit, že teraz pomaly vyhára. Mrzí ma každá jedna "šuflíková" fotka, každý jeden nedopovedaný príbeh. Mrzia ma všetky sľuby, ktoré som v tomto imaginárno-ozajstnom svete vyslovila a všetky predsavzatia, ktoré som si v súvislosti s týmto blogom dala.
Už dlhšie sa pohrávam s myšlienkou opustiť World of Verron, nechať ju žiť si vlastným životom, ponechať ju ako nostalgickú spomienku na pekné časy. Veď o čom je tento blog?
Paradoxne je o tichých výkrikoch do tmy. Píšem ho, keď mi je najhoršie či niečo chýba. Ale nikdy nepíšem o zlých veciach, práve naopak. Spomínam na tie, ktoré ma rozosmievajú, robia šťastnou.
Lebo vtedy, keď ich prežívam, na zápisky nie je čas.

A práve to je to, čo chcem zmeniť. Hľadám cestu, ako sa priblížiť svetu. Ako môj svet priblížiť vám. Lebo už to nie sú dva paralelné svety, ktoré súbežne žijem. Už je to jeden, ktorý žijem a zároveň dokumentujem. Neopustil ma pocit deliť sa oň, dokonca je intenzívnejší.

Ale na World of Verron už nemá miesto. Hľadám priestor, v ktorom výkriky nebudú viac výkrikmi a svety nebudú vymyslené. Priestor úprimnejší ako úprimný a minimalistickejší ako minimalistický. Lebo v jednoduchosti je krása a krásny je svet.

Hľadám seba.

A preto sa pýtam vás, lebo vy ste tí, ktorých to zaujíma. Tí, ktorí ma sem chodíte navštíviť:
zostať vo svete Verron, byť World of Verron|Verron PilART, či sa nebáť, posunúť ďalej a byť už trochu dospelá? 

(presne viem, čo by mi povedal jeden môj učiteľ fotografie. Ten, ktorý ma nazval pilartova.
Ten, ktorý možno naštartoval tieto myšlienkové pochody.
Tak čo robiť, pán T.? :))

A ozaj!

Prajem vám, kamoši, veľa zdaru a síl do nového roka, veľa úsmevov a šírenej lásky. Lebo keď dáš,
dvakrát sa ti vráti!

PS: A moje predsavzatie do nového roka? Tento rok žiadne (len upratať si mailovú schránku, viac sa venovať samej sebe, byť tolerantnejšia, byť menej hlúpa a nenechať sa využívať, začať si maľovať očné linky - a naučiť sa to!, potriediť si šatník, viac písať a fotiť a veľa o tom čítať. Začať viac odpisovať na správy a vyberať si kamkov, na otázku: Ako sa máš? odpovedať vždy a vždy len a len pravdu, darovať krv, nehovoriť Musíme sa už konečne stretnúť. Ale ísť a stretnúť sa! Netvrdiť, že času je málo, ale usporiadať si ho! Viac variť, chodiť do lesa a robiť radosť sebe aj okoliu. A pravidelne si umývať zuby. Aj keď spolubydlák Fero už spí a nechcem ho budiť!).

 Možno len:

ŽI A NECHAJ ŽIŤ

ŽI V LÁSKE

.